Raz vulgarizmus, inokedy veselá sranda, ale vždy ide o slová, ktoré majú v jazyku naozaj bohaté použitie napriek ich značným reguláciám.

Vonku je krásnych mínus štrnásť. Vidím reklamu na Vinnetoua a myšlienky sa mi rozbehli k mojim súrodencom a k letu, keď som sa učila čítať. Bolo to medzi prvou a druhou triedou. Moje čítanie bolo veľmi slabé.

Z celej tej smršte udalostí, ktorú nabral náš adopčný proces, keď nám z úradu oznámili, že pre nás majú bábätko, si zapamätám tento obraz: Profi matka,  pani Magdaléna, stojaca s naším Lukášom v náručí, keď sme ho uvideli prvýkrát. (Odborne sa tomu hovorí i „prvá interakcia“).

Moja mama mala narodeniny. Milujem rodinné oslavy, lebo sa vždy stane niečo, čo ostane v pamäti. 

Občas zvykneme hovoriť o čierno-bielom videní, o tom, že veci majú byť buď dobré, alebo zlé. Pesimisti hovoria, že všetko je akési sivé – niečo viac a niečo zasa menej.

Lov za príbehmi obvykle prináša samostatné príhody, ktoré sa do finálnych článkov nezmestia. Čo bolo v pozadí článkov, ktoré si najviac cením?

V .týždni píšem o závažnejších, ale i menej vážnych témach. A keď už teda rekapitulujeme, rozdelil som si aj svoje spomínanie na dve časti. Toto je tá prvá, takzvaná serióznejšia.

Moji kolegovia sú skeptickí k novým menám na politickej scéne aj k novým politickým stranám. Do veľkej miery rozumiem ich skepse, napriek tomu si myslím, že niečo visí vo vzduchu.

V rámci upratovania som narazil na staré Domino fórum. Prelistoval som dve posledné čísla roku 2000 a opäť som si uvedomil, v čom spočívajú moje dnešné „vnútropolitické“ obavy.

Diskutujeme, komentujeme, hodnotíme každý deň. Kto na sociálnych sieťach, kto ponad plot so susedmi. Zdalo by sa, že umenie debaty musí kvitnúť. Ale kdeže.