piate miesto: Svetlá a tiene skautingu
Vždy som chcel byť skautom, ale napriek tomu som ním nikdy nebol – aspoň nie oficiálne. Nebránilo mi to však žiť niekoľko rokov svojho života vo svete kníh Jaroslava Foglara, loviť bobríky a chodiť na výpravy do neznáma. Aj pre túto nostalgiu za starými časmi som sa v lete rozhodol písať o skautoch. Najskôr sme s kolegom Robom Barcom chceli ochutnať atmosféru súčasného skautského tábora. Po rozbitej poľnej ceste sme sa dostali do tábora Bielych delfínov. Pri zapadajúcom slnku sme jedli chilli con carne, rozprávali sa s opálenými vedúcimi a rozradostenými deťmi. Nostalgia starých čias sa vrátila s plnou silou. Prosím, dajte svoje deti na skauting! Predtým však zistite, kto sú vedúci v danom oddiele. To sa zdá – podľa analytického článku, v ktorom sa vyjadrovalo veľa skúsených skautov – kľúčové.
Téma skauting bol super výber aj z čitateľského hľadiska. Spustil diskusiu, na ktorú sme reagovali videorozhovorom so šéfom slovenského skautingu Jurajom Lizákom. A prvýkrát v živote sa mi stalo, že som počul, ako sa o mojom článku bavili ľudia pri vedľajšom stole v krčme na pive.
štvrté miesto: Posledná bitka o hazard
Hlavná téma čísla, na ktorej sme pracovali s Filipom Olšovským a Denisou Gdovinovou. Okrem analýz a telefonátov sme pridávali reportážne momenty z cesty do Ružomberka. Dolnoliptovská metropola sa „pýši“ jedným z najvyšších počtov herní na počet obyvateľov. A my sme si do jednej odskočili, aby sme trochu nasali atmosféru. Urobil som to tuším druhýkrát v živote. Svoju päťeurovku som minul za desať minút, Filipovi to trvalo ešte trochu kratšie. Majiteľ miestnej herne sa však po premárnení nášho vkladu neváhal opýtať: „Dajú sa na takejto zábave utratiť úspory?“
Tento novinársky počin má ešte jednu pikošku. Na fotkách Borisa Németha zvnútra herne vidieť, ako sedím pri automate a hrám. Mama z toho pohľadu nadšená nebola.
tretia, medailová pozícia: Dvestotisíc krokov
Pešie putovanie po stopách Wetzlera a Vrbu z Osvienčimu do Žiliny sme s fotografom Borisom Némethom prežili, aj keď nám niekedy bolo naozaj ťažko, zvlášť pri prechode horami v hustom studenom daždi s vedomím, že sme si zvolili najlacnejšiu alternatívu a budeme aj ďalší večer spať v stane. Keď už bolo najhoršie, vonku bolo mrazivo a my sme boli celí mokrí, zaplatili sme si izbu, kde sme sa spolu so štyrmi ďalšími spolupútnikmi snažili o nemožné: usušiť sa.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.