Žijeme ťažké časy. Je vojna, je energetická kríza, po tragédii na Zochovej prišla dvojnásobná vražda na Zámockej, a po nej škaredá diskusia, necitlivosť a nepochopenie. Ale svet, aj ten náš, má aj inú tvár.

Dokážete si predstaviť, že by ste boli niekoľko mesiacov zatvorení v podzemí, kým na povrchu by prebiehalo ostreľovanie? Presne takto žijú ľudia v charkovskom metre. Prostredníctvom filmu Svetloplachosť a jeho dvoch hlavných detských hrdinov spoznáte ich život uprostred vojny.

Podobala sa na žlté hviezdy, ktoré nacisti nútili nosiť židov na verejnosti.

Žijeme v zaujímavom období dejín a zaujímavé časy nebývajú šťastné a pokojné. Nuda nám nehrozí. Čeliť aktuálnym výzvam však neznamená len klásť ozbrojený odpor páchateľom násilia. Sú to aj výzvy na kritickú reflexiu – a tá je podmienkou vytvárania zmysluplných stratégií.

Keď sa začiatkom päťdesiatych rokov chystal vznik rozhlasovej stanice, ktorá mala vysielať zo Západu do krajín Sovietskeho zväzu, Stalin ešte žil. Jedna z kľúčových otázok – aj dramaturgických – znela, ako dlho ešte bude žiť.

V najnovšej časti Bezpečnostného radaru sa Eugen Korda rozprával s generálom Pavlom Mackom aj o týchto témach:

Žijeme vo svete hoaxov a často sa uspokojíme s nepresnosťami. Niektoré mýty a nepresnosti sa týkajú aj Charlesa – panujú o ňom alebo o dobe, v ktorej žil. Sedem z týchto mýtov si tu predstavíme vo forme otázky a odpovede – poďme na to.

...choďte niekam...za umením a kultúrou...do farebného sveta Fera Liptáka, kuknúť to najlepšie zo slovenského produktového dizajnu, počúvať nanovo Nirvanu, či nový album od Stroona, pozrieť sa na Izrael a Palestínu cez fotoaparát Josefa Koudelku, byť Inde so živelným Alexom Mlynárčikom, urobiť si aspoň predstavu o tom, aké to je žiť takmer rok v podzemnej stanici metra, pozrieť si film z obdobia augusta ’68, čítať to najlepšie zo slovenskej literatúry za uplynulý rok, aj počúvať rozprávanie režiséra Jara Vojteka.

„Neviem kto ma poslal na svet, neviem, čo je svet, neviem čo som. žijem v strašnej nevedomosti všetkých vecí. Vidím úžasné priestory vesmíru, ktoré ma obklopujú a som prikovaný v jednom kúte tejto nesmiernej rozlohy, no neviem, prečo som postavený na toto a nie na iné miesto; neviem ani to, prečo táto krátka chvíľa, ktorá mi je daná pre život, je mi určená práve na tomto a nie na inom bode celej večnosti, ktorá ma predchádzala, a celej večnosti, ktorá príde po mne. Viem iba toľko, že musím umrieť; ale čo najmenej poznám je smrť, ktorej neuniknem.“, Blaise Pascal.

Uplynulo dnes osem rokov, odkedy nás predišiel do večnosti jeden z najvýznamnejších Slovákov našej generácie - Anton Srholec. Pred niekoľkými rokmi pre .týždeň napísal: „Nie. Neverím v smrť. Beriem svoj život ako transformáciu, premenenie. Vyzlečiem sa z ľudského tela, je to len odchod z tohto sveta. Sme duchovné bytosti. Je nám dané prežiť na tomto svete, aby sme prišli tam.“ Pri tejto jeho viere je ľahšie nebáť sa smrti a žiť v očakávaní večnosti. Pozrite si krátke video s jeho pohľadom na Slovensko.