Diskusie a kontroverzie okolo islamského radikalizmu sa aj v našej spoločnosti vynárajú v akýchsi vlnách, spravidla v súvislosti s nejakou akútnou krízou. Vlny sa dvíhajú a opadajú, aby sa následne vynorili znova v nejakej zdanlivo novej súvislosti.

Spomínate si? Nie je to tak dávno. Vlastne to bolo len pred malou chvíľočkou, keď „Amerika“ bola vo všeobecnom povedomí symbolom ekonomického úspechu, slobody a optimistického postoja k životu.

Pokúsim sa tu uzavrieť svoj minicyklus obhajoby politiky proti jej falošným alternatívam. Pozornosť zameriame na extrémne ideológie a ideológov ako nepriateľov politiky chápanej v klasickom zmysle.

Očakávali by sme pred pätnástimi či dvadsiatim rokmi, že nepriatelia slobodného a demokratického zriadenia budú schopní vo svojich deštruktívnych snahách takej efektivity? Boli sme si tak dlho istí svojimi predpokladmi, až sme sa zobudili do nemilej reality.

Keď som tu naposledy písal o „kríze Západu“, zmienil som sa v závere svojej neukončenej úvahy o potrebe anamnézy, rozpomenutia sa na počiatky a základy, z ktorých naša moderná civilizácia vyrástla, hoci sa im – aspoň čiastočne – odcudzila. Sľúbil som, že sa k téme vrátim.

V „zázračnom“ roku 1989 to vyzeralo ako krok do lepšej budúcnosti aj ako návrat k osvedčenému. Jedno aj druhé; vlastne sme to ani príliš nerozoznávali. No nech už sme to všetko chápali akokoľvek, smer sa zdal byť jasný. Zdalo sa, že o ňom panuje konsenzus, aspoň pokiaľ išlo o základné princípy.

Je to starý a úctyhodný, no aj nenávidený symbol. V každom prípade nie náhodou opäť vyvstáva na mysli v našej nepokojnej dobe, plnej obáv z budúcnosti, rozhorčených protestov, duchovných zmätkov a revolučných predpovedí.

Mimovládna organizácia Freedom House konštatuje, že minulý rok – 2024 – bol v poradí devätnástym rokom úpadku slobody vo svete. K tomu dodajme, že to bol aj rok mimoriadne turbulentný z hľadiska mieru a stability medzinárodného prostredia. Prvé mesiace nášho roku aj najnovšie udalosti tento trend, bohužiaľ, potvrdzujú.

Moderný človek o sebe rád uvažuje ako o vládcovi prírody a vrchole evolúcie. Deje sa však čosi divné: spolu s pýchou na vlastný úspech prichádza aj nová úzkosť, pesimizmus, radikálne pochybnosti človeka o sebe samom.

Biologicky vzaté, človek dnešného typu je tu dlhšie než stotisíc rokov. Istým ohrozeniam sme museli čeliť vždy. Dnes však pochádzajú viac než kedykoľvek predtým od nás samých. Najväčším nepriateľom človeka sa stal človek sám.