Strach ako faktor v politickom rozhodovaní je oddávna známou témou. Reč bude o niekoľkých vybraných príkladoch vzťahu strachu a moci a tiež o tom, ako sa strach kompenzuje agresivitou či premieňa na nenávisť.

Vypuknutie pandémie koronavírusu na konci roku 2019 bolo (a stále je) pre drvivú väčšinu populácie neočakávanou – a o to ťažšou – skúškou. Životy ľudí sa zmenili prakticky zo dňa na deň a rovnako rýchlo si spoločnosť musela zvyknúť na nový štandard.

To, čo vyzerá ako hlboký politický rozkol medzi krajinami západnej Európy a tých z jej východu a stredu, vôbec nie je nové. My, ktorí sme boli pri diskusiách o integrácii krajín bývalého sovietskeho bloku do Európskej únie, si pamätáme spory, ktoré predchádzali rozšíreniam EÚ v rokoch 2004 a 2007.

Druhý rok prežívame Vianoce v režime zvláštnych opatrení. Verejná výzdoba je skromnejšia, nájazdy na obchodné domy a boje v tlačeniciach sa nekonajú, vystriedali ich nájazdy na e-shopy, hoci priškrtený rozpočet môže obmedziť aj tie. No v pochmúrnejších časoch sa dá možno uvidieť niečo, čo si inokedy nevšimneme.

Ďalšie vlny pandémie a nový lockdown nás vytláčajú čoraz viac do súkromia. Verejné priestranstvá miest osireli a nepomôže, keď ich obsadia antisystémoví radikáli, ktorí rozhodne nereprezentujú občiansky étos. Ten je vykázaný do kybernetického priestoru, tam však nenachádza zodpovedajúce podmienky a jeho prirodzené prejavy sa nutne deformujú.

Doba, v ktorej žijeme, prináša radikálnu nespokojnosť a s ňou návrat snov o únikoch do nejakej „alternatívnej“ reality. V politickej rovine sa to premieta do radikálnych protestov proti „systému“. Sny však vždy zákonite narážajú na zložitosť života a ľudskej povahy, čo môže ústiť do nových ideologických konfliktov so známymi možnými následkami.

Dňa 7. novembra je už 104. výročie začiatku udalostí, ktoré komunistické režimy pomenovali „Veľká októbrová socialistická revolúcia“. Ak túto príležitosť využijeme na pripomenutie istých vecí, reč nebude o uzavretej a irelevantnej minulosti.

Deň reformácie je príležitosť ohliadnuť sa na jeden z príbehov ohlasujúcich zrod moderného veku. Iste, je aj súčasťou traumatického obdobia európskych dejín. Tragické zvraty, temné vášne a omyly v histórii tohto sveta by nám však nemali zastrieť poučenia, ktoré z tohto príbehu vyplývajú, ani povzbudenie, ktoré z neho možno čerpať.

Je to aj o Slovensku, no nie výlučne. Nechcem tentoraz ani hovoriť o „reformách“ v tunajšom obvyklom zmysle a štýle. Z našich debát o problémoch a potrebách vzdelávacej sústavy by nezaujatý poslucháč mohol nadobudnúť dojem, že nejde o nič iné, než o rozpočty rezortu, platy pedagógov, účasť personálu na riadení či zavádzanie nových technológií do výučby.

Poznáte ten náhly, vnucujúci sa nemilý pocit, keď vytiahnete päty z domu a idete po ulici, že vaše mesto vás nechce? Že ste tu prebytoční, nevítaní, že zavadziate. Miesta, po ktorých ste roky, možno od detstva chodili, sa zmenili.