Mesačník OS zorganizoval v roku 2000 anketu o slovenskej otázke, odkiaľ ideme a kam. Iniciátorovi sa zdala „málo frekventovaným problémom“. Vždy sme však trpeli infláciou textov na túto tému, a tak som navrhol, aby sme na všeobecné národnoštátne sebareflexie uvalili na päť či radšej desať rokov mora

Betlehemov a jasličiek vidieť v týchto dňoch všade viac než dosť. Väčšinou v nich zbadáme tie isté postavy, tie isté symboly. Pôvod to má v dávnych časoch, na ktoré sme už zabudli.

V kaviarňach a salónoch sa rozmohol nový nešvár. Viera v to, že z únosu krajiny oligarchami, z triumfu extrémistov a blbej nálady nás vykúpi nejaká nová strana.

Radoslav Procházka skončil. Nepíšu sa mi tie slová ľahko.

Keď Marek Gajdoš, šéf vyšetrovacieho tímu v kauze Gorila, oznámil, že nielen ako hlavný vyšetrovateľ prípadu, ale aj ako policajt končí, jeho vyhlásenie ohrialo päť rokov starý škandál, ktorý akoby nemal konca.

Z celej tej smršte udalostí, ktorú nabral náš adopčný proces, keď nám z úradu oznámili, že pre nás majú bábätko, si zapamätám tento obraz: Profi matka,  pani Magdaléna, stojaca s naším Lukášom v náručí, keď sme ho uvideli prvýkrát. (Odborne sa tomu hovorí i „prvá interakcia“).

Tie nadšené debaty už, pochopiteľne, utíchli. Stojí však za to vrátiť sa, slovom aj obrazom, k Svetovému poháru v hokeji, najmä k úspechu Európy.

Dejinami bežne hýbu vizionári a revolucionári. Učili sme sa o tej či onej revolúcii – americkej, francúzskej, priemyselnej, informačnej. Dejinami hýbu revolucionári, a len zopár spiatočníkov, ktorí stoja v ceste, dostane zelenú.

Pavol Barabáš niekoľko rokov točil materiál o tatranských horských nosičoch. Vznikol z toho živý dokument, ktorý ukazuje jeho rozprávačské schopnosti v tej najlepšej forme.

Členovia Umeleckej rady Divadelnej Nitry, ktorí vyberali do hlavného programu festivalu inscenácie, Ján Šimko, Ján Balaj, Martina Vannayová a Daša Čiripová, odporúčajú čitateľom .týždňa päť mimoriadnych predstavení.