v skutočnosti sú však dejiny často prestrelkou medzi progresívnymi revolucionármi (ktorí vládli v určitom období) a reakcionármi či spiatočníkmi (ktorí udalosti pohýnajú inými smermi). No ako to zdôraznil kolumbijský politológ Mark Lilla vo svojej novej knihe The Shipwrecked Mind: On Political Reaction (Myslenie v troskách: o politickom spiatočníctve), dnes sú spiatočníci na koni.
Spiatočníci, či už sú to rozhnevaní bieli trumpovci, európski nacionalisti, radikálni islamisti alebo ľavicoví antiglobalisti, sú všetci rovnako hluční, sebavedomí a strašne im ide karta.
Spiatočníci prichádzajú z odlišných prostredí, no je im vlastná rovnaká mentalita. Veria, že tu kedysi existoval zlatý vek, keď ľudia poznali svoje miesto a žili pospolu v harmónii. No potom tento zlatý vek zradili elity. „Zrada elít je železným klinom každého spiatočníckeho posolstva,“ uvádza Lilla.
Veria, že krajinu ovládlo falošné a dekadentné myslenie. „Iba tí, ktorí si uchovali v pamäti staré spôsoby, skutočne vidia, čo sa deje,“ poznamenáva Lilla. Spiatočníci sa nazdávajú, že len oni poznajú spôsob, ako zvrátiť veci späť na cestu, po ktorej si navykli kráčať. Na cestu typu Trumpovho hesla „Urobme Ameriku opäť veľkou“.
„Spiatočníci však nie sú konzervatívci,“ pokračuje Lilla. „Sú svojím spôsobom rovnako radikálni ako revolucionári a sú rovnako zošnurovaní historickými predstavami. Očakávania mileniálov o spásnom novom sociálnom poriadku a omladenom ľudstve nepochybne inšpirujú revolucionára; apokalyptický strach z nástupu nového temného veku zas máta spiatočníka.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.