K oblastiam života, v ktorých pociťujeme krízu, akiste patrí i kríza rodiny. Čelíme tu istému paradoxu. Erotické vzťahy azda nikdy nemali takú priaznivú spoločenskú klímu. Muži a ženy sú spolu jednoducho iba pokiaľ ich to uspokojuje. To, čo sme získali na slobode, sme však stratili na stabilite. Vzťahy mužov a žien strácajú schopnosť prekonávať krízy a dorastať do zrelej vzájomnosti. Vytráca sa ochota vziať na seba zodpovednosť, obetovať svoju kariéru výchove deti. Vytvoriť stabilný bezpečný domov. Žijeme v dobe oslobodenia erotickej lásky, a predsa, to čo sa medzi ženami a mužmi deje, viac než radostný súlad pripomína svár pohlaví.

„Som individualista a za to najlepšie a najsvätejšie na kresťanstve pokladám kresťanskú úctu pred každou ľudskou dušou. Možno patrím k napoly odumretému svetu, možnože vzniká kolektívny človek bez individuálnej duše.“ Herman Hesse

V minulom čísle som písal o cestách írskych mníchov, o ich putovaní, ktoré je v konečnom dôsledku obrazom ľudského života a cesty do nebeskej blaženosti. Aj pre talianskych humanistov bolo na konci cesty za poznaním poznanie o sebe samom.

Asi najviditeľnejším prejavom prebiehajúcej epidémie sú rúška na tvárach. Ešte minulý rok ich v našich končinách nosili maximálne turisti z Ázie, vážne nakazení pacienti, alebo lekári pri práci. Dnes sú každodennou súčasťou života.

Asi prvé, čo nám pri slovnom spojení „cesty za poznaním“ napadne, je predstava študenta cestujúceho do školy. Dochádzanie na vysokú školu, ktorá sa nachádza ďaleko od domova, nie je vynález modernej doby. Stredovek však poznal aj iné formy mobility za vzdelaním.

Burgundsko v 15. storočí bol štát-neštát. A aké boli cesty špiónov burgundských vojvodov? Nuž, boli síce primárne motivované plánmi zmapovať terén pre možnú križiacku výpravu, zahŕňali však v sebe oveľa viac motivácií a cieľov.

Facebookové účty politikov sú presvedčivou reinkarnáciou starých panovníckych dvorov. Nie sú totiž už len priestorom na komunikáciu a budovanie vlastného imidžu, ale stávajú sa miestom výkonu moci, hierarchizácie komunity a zmývajú hranice medzi verejnou funkciou a osobným životom.

Na Západe padajú sochy predstaviteľov Konfederácie, otrokárstva, kolonializmu a imperiálnej vlády. Tento pohyb nie je len prostý vandalizmus či progresivistická revolúcia, ale odráža zmeny v kolektívnej pamäti národných spoločenstiev.

Pre historika zaoberajúceho sa cestovaním v stredoveku a ranom novoveku je doba covidová nesmierne zaujímavá. Dualita „tu“ a „tam“ sa stala omnoho viac výraznou a hmatateľnou. A vzťah mnohých dnešných ľudí k cestovaniu v niečom pripomína stredovek.

Ak povieme „mních a cestovanie“, asi nám ako prvé napadnú náboženské púte, procesie či misie. Táto predstava nie je nesprávna, zo stredoveku sa nám však zachovali dôkazy, že príslušníci zasväteného života podnikali i rôzne druhy ciest za poznaním.