stredoveká spoločnosť, alebo istá jej časť, mala tendenciu hľadieť na cestovanie nedôverčivo, či dokonca podozrievavo. Cestovanie mohlo odrádzať od poriadneho a stáleho života a stavovských povinností, putovný spôsob života zvádzal ku krádeži (ak si človek nemal ako inak získať obživu), cudzoložstvu (pretože nechal svoju ženu niekde ďaleko doma) a rôznym iným hriechom. 

Azda najvýraznejšia nedôvera panovala voči putovným mníchom. Pre základný text západného mníšstva – Regulu sv. Benedikta – boli títo gyrovagi (potulní) najhorším typom mnícha: „Vždy na cestách a nikdy neusadení, sú otrokmi vlastných rozkoší a nástrah obžerstva... Ak vezmeme do úvahy ich úbohý štýl života, je lepšie o nich radšej nehovoriť.“ 

Sú to paraziti, ľudia bez akejkoľvek viery či disciplíny, ktorí bez štipky vlastnej práce skonzumujú, čo im dajú na jednom mieste, a potom sa odoberú na ďalšie. Pre zakladateľa benediktínov je najlepší mních stabilný mních: pracuje a modlí sa v jednom kláštore. Tento pohľad si – aspoň v teórii – osvojila latinská Európa. Koncily a synody znovu a znovu odsudzovali tak rehoľné, ako aj svetské vagantstvo, t. j. potulovanie sa z miesta na miesto. Ani veľkým žobravým rádom dominikánov a františkánov, ktoré vznikli viac ako po poltisícročí od vzniku Benediktovej Reguly, sa úplne nepodarilo zo seba striasť tieň podozrenia a nedôvery.