takisto neprehliadnuteľné sú debaty okolo nich. Od začiatku epidémie sa riešilo, či a nakoľko sú rúška účinné, a zdá sa, že debata dodnes nie je ukončená. Prístup k noseniu rúšok sa dosť líši naprieč krajinami.

Eva Mošpanová z českého Deníka N v jednej svojej analýze pred pár týždňami poznamenala, že hranicu medzi Českom a Slovenskom nebolo možné poznať na diaľnici, ale skôr na tvárach ľudí. Bolo by dozaista zaujímavé skúmať, čím sú zapríčinené rozličné postoje k rúškam.  

 Už na jar Sarah Zheng zo South China Morning Postu upozornila, že postoj k rúškam je do veľkej miery podmienený kultúrne: Krajiny východnej Ázie majú tradíciu nosenia ochranných masiek nielen počas epidémií, ale i v priebehu chrípkovej sezóny, nádchy či pri smogu. V Japonsku si dokonca zvykli nosiť rúška i z iných než zdravotných účelov: na zakrytie škvŕn na tvári, kvôli zahriatiu sa v zime alebo prosto preto, lebo

sa cítia pohodlnejšie, keď nemusia ukazovať svoju tvár. Na Západe takéto zahaľovanie nemá tradíciu a minimálne v USA sa asociuje s ázijským kolektivizmom, neslobodou a častými epidémiami, ktoré v tejto časti sveta vládnu.

Západná spoločnosť má teda údajne tendenciu vidieť v zakrytí tváre skôr prejav inej kultúry a rasy než prostriedok na ochranu zdravia. Niečo na tom vysvetlení bude, osobne si však myslím, že ho netreba preceňovať, najmä ak chceme vysvetliť rôznosť postojov k rúškam nielen medzi Českom a Slovenskom, ale i naprieč celou Európou.