minulý týždeň sa mi stalo niečo neobvyklé. Dostal som na Facebooku pozvánku na rúcanie sochy. Aby som bol korektný, malo ísť o pokojnú demonštráciu proti soche Cecila Rhodesa, ktorá sa vypína nad priečelím jeho alma mater, Oriel College v Oxforde. Táto a ďalšie sochy tohto britského politika, premiéra kapskej kolónie a zakladateľa niekdajšej Rodézie, sú už niekoľko rokov mramorovým kameňom úrazu pre tých, ktorí v ňom vidia symbol nadvlády bielej rasy a britského imperializmu.
Zavraždenie Afroameričana Georgea Floyda a následné protesty spôsobili zemetrasenie, pri ktorom sa však netrasie len Rhodes a konfederační generáli v USA, ale i Kolumbus, Nelson či kráľovná Viktória. Vzduchom lietajú hlavy niekdajších otrokárov, sochy sa ocitajú v koryte riek, a preto človek nikdy nevie, ako sa tá pokojná demonštrácia vlastne skončí. Prečo sa tie sochy ničia? Nemožno k nim dať len vysvetľujúcu tabuľku? Ide o vandalizmus vášňami vybičovaného davu? A neprepisuje sa tým násilne história?
ulica nie je múzeum
Začnem poslednou otázkou. Rúcanie sôch určite nie je prepisovaním histórie. Dejiny nie sú súborom dátumov a udalostí, ktoré sa raz stali a hotovo. Dejiny nie sú minulosť. Dejiny sú náš výklad minulosti. A ten sa mení často: úlohou historikov je meniť, zdokonaľovať a spresňovať tento výklad, či už nachádzaním nových prameňov, alebo nových metód ich skúmania. Dodnes si pamätám zmätenú otázku jedného môjho kamaráta, ktorý nedokázal pochopiť, ako je možné, že dátum jednej historickej udalosti je úplne odlišný v troch rôznych knihách. História prosto nie je niečo dané, je to naša, stále premenlivá rekonštrukcia minulosti. Preto nijaký spadnuvší, ale ani vyvstanuvší pomník neprepisuje dejiny; prepisujú ich historici.
Pri búraní (ale i stavaní) sôch nejde ani tak o históriu, ako skôr o pamäť. Aleida Assmann rozlišuje štyri druhy pamäti: môžeme ňou označiť spomienky jedného jedinca, vtedy ide o pamäť individuálnu. I tá sa však buduje, znovuvytvára a udržuje v interakcii s inými ľuďmi, a ak sa nahromadia spomienky viacerých generácií alebo nejakej skupiny rovesníkov, vzniká z toho sociálna pamäť. Tieto dva druhy pamäti sú relatívne krátkodobé, často neusporiadané a potrebujú ako svojho nosiča konkrétnych ľudí. Oproti tomu stojí pamäť politická, ktorá je jasná, usporiadaná a inštitucionalizovaná podľa potrieb či ideológie daného kolektívu či národa. Je zapísaná v učebniciach, znázornená v sochách, znovuprežívaná v rituáloch či symboloch. Musí sa vždy vždy nanovo tvoriť, lebo jej nosičom nie je konkrétny človek, ale spoločne zdieľaná predstava kolektívu. Takáto pamäť potom tvorí základ identity národa alebo inej skupiny.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.