Jeho videá na sociálnych sieťach hltajú milióny ľudí. Pôsobí ako novodobý kaukliar – čarovaním vytvára tie najkrajšie dezerty na svete a zabáva nimi publikum. Svojou tvorbou každý deň na diaľku prináša radosť a vo svojej cukrárni chuťový ošiaľ – Cedric Grolet.

Kaviár, ustrice, hľuzovka. Určite ich každý z nás videl minimálne na plátne v nejakej tej bondovke. No sú aj také snobské pochúťky, ktoré by sa na plátno nikdy nedostali. Lebo sú, jemne povedané, zúfalo nefotogenické. Ako napríklad angulas.

Napichané malé kúsky mäsa za sebou na dlhšom drevenom bodci. Pomedzi to možno poprepletané nejaké tie krúžky cibuľky či náznak papriky. No to už je rúhačský bonus. Podávajú sa s pita chlebom a dostaneme bodce zvyčajne tri. Souvlaki.

Všetci si to z detstva pamätáme: sedíme na stoličke a očami hypnotizujeme pohár. Nemáme ho radi. Je plný prevareného mlieka s kožou na povrchu. Strasie nás. Kto by vtedy tušil, že z tej kože sa vyrába taká delikatesa? Kajmak.

Trh v juhovýchodnej Ázii. Na rozložených zelených listoch sa nachádzajú rôzne ovocia, od ktorých našincovi prechádza zrak. Najviac však pozornosť púta to, ktoré sa na nič dosiaľ videné nepodobá. Obrovská karmínová hruška, ktorá pripomína hlavu draka – pithaya.

V tom čase sa celé Japonsko dá do pohybu. Ceny hotelových izieb raketovo stúpnu, rovnako ako leteniek. Každý cestuje za tou svojou najkrajšou čerešňou či celým sadom, aby si pod rozkvitnutou korunou vychutnal zelený čaj s obligátnym wagashi.

Vyzerá to ako maslo, správa sa to ako maslo, chutí to ako maslo, no nie je to maslo. Mnohí, predovšetkým tí nedočkavejší z nás, hovoria, že je dokonca lepšie, pretože sa pohodlnejšie roztiera. Postrach každého roduverného výživového poradcu: margarín.

Točí sa na tom kole, vyvaľuje. Chytá bronz a popritom rozvoniava doďaleka vanilkou, škoricou, cukrom, kysnutým cestom a orechmi. Pretŕča sa naverímboha po všakovakých trhoch, hodoch a festivaloch, nehanebne vystavuje svoje opálené telo rovno pred najvýznamnejšími pamätihodnosťami mesta. Trdelník.

Sú takou bežnou a ľahko dostupnou súčasťou koláčov, dezertov, pudingov či plniek, že ich považujeme za samozrejmosť. Pričom kedysi boli nielen vysoko cenenou odmenou, ale niekde doslova platidlom. A vďaka tomu sa dostali aj do ustálených slovných spojení – hrozienka.

Koľkokrát nás už zastavila táto vôňa, koľkokrát nás už nechala snívať priamo na pol ceste k povinnostiam, mysľou blúdiť niekam do najskorších spomienok z nášho detstva, ktoré sú preplnené lákavými obrazmi veterníkov, zmrzlín a pudingov. Tou vôňou je vanilka. Alebo skôr vanilín.