Tak pred 2000 rokmi bol Ježiš už zrejme životnými skúsenosťami opásaný dvadsiatnik. V dobe, keď chodil galilejskými nížinami a pahorkami, žiadne kresťanstvo neexistovalo. O pár rokov nato sa dali do pohybu udalosti, ktoré zmenili tvár intelektuálneho sveta, a dnes má kresťanstvo zhruba dva a pol miliardy stúpencov. Ako k tomu došlo?

Hystéria asi nie je to najsprávnejšie slovo, ale páči sa mi, ako téma umelej inteligencie vždy dokáže spoľahlivo rozpútať vášnivú diskusiu.

To, že existuje šport zvaný fackovanie, oficiálne Power Slapping, som po prvýkrát zachytil tak pred dvoma rokmi. Pravdepodobne na sociálnej sieti v rámci videí, v ktorých mi Veľký brat podsúva čoraz bizarnejší obsah, usudzujúc azda, že by ma mohol zaujať.

V roku 1939, keď sa nad Európou kopili jedovaté mraky nacizmu, prijal Henry Miller pozvanie svojho priateľa Lawrence Durrella a vycestoval za ním do Grécka. Zážitky z takmer ročného putovania prepísal do knihy Kolos z Maroussi (1941). Hoci tento netypický cestopis spočiatku odmietlo desať vydavateľstiev, Miller považoval Kolos z Maroussi za svoju najlepšiu knihu.

O osvietenstve sme sa všetci učili v škole a máme o ňom predstavy. Niekedy je však história plná prekvapení – zvlášť vtedy, keď ju porovnáme s jej zjednodušenými verziami. Tak zvedochtivo čítajte, ak chcete vedieť niečo viac, ako vám povedali učebnice.

V nedeľu som išiel v rámci poobedného nordic walkingu po zelenej značke smerom na Vtáčnik. Musím sa priznať, že na prvé výškové kilometre by som chcel skôr krídla ako nohy.

Mám rád príbehy, v ktorých niekto dáva pozor. Postavy v pozadí, ktoré nie je vidno, ale ich slová a činy majú váhu – vedia viac ako ostatní, ale nenechávajú si to pre seba, delia sa, konajú.

Tie naozaj dôležité veci sa nakoniec aj tak dozviem.

Dráždia ma príbehy podľa skutočných udalostí, predovšetkým preto, že nie veľmi rozumiem ich podstate. Vlastne nerozumiem vôbec.

Keby som chcel použiť veľmi veľké klišé, napísal by som, že Zuzana Homolová je prvá dáma slovenského folku. Klišé však nie sú pekné, a tak stačí napísať, že Homolová ako hudobníčka desaťročia napĺňa náš kultúrny priestor krehkosťou, na ktorej sa výrazne zrkadlili často tvrdé témy balád v jej úpravách. Ako učiteľka výtvarnej výchovy vychovala generácie kreatívnych ľudí a ešte k tomu zliezla ako horolezkyňa aj pekných pár kopcov.