Možno to nie je národná depresia, ale rozhodne to od nej nemá ďaleko. Japonsko si začiatkom roka pripomenulo štyri roky, čo uplynuli od ničivého zemetrasenia a cunami. Táto katastrofa v roku 2011 pripravila o život vyše 18-tisíc ľudí a zároveň odhalila slabú schopnosť vlády reagovať. A pachuť zostáva dodnes. Okolo 230-tisíc ľudí z tých, ktorí prišli o strechu nad hlavou alebo bolo ich obydlie vážne poškodené, stále žije v provizórnych podmienkach. Vláda premiéra Šinza Abeho pripravuje novú etapu programu obnovy zničených a poškodených stavieb. Tá doteraz prebiehajúca etapa sa v marci skončila a nie je jasné, koľko finančných prostriedkov vláda ešte na program vyčlení. Peňazí je totiž notoricky málo.
.japonská psychika očami Murakamiho
Druhé výročie, ktoré Japonci bolestne prežívajú, rezonovalo dvadsiateho marca – dvadsať rokov od brutálnych sarínových atentátov v metre, ktoré v roku 1995 spáchala sekta Óm šinrikjó. Páchatelia vypustili v metre nervovo-paralytický bojový plyn sarín a na následky jeho pôsobenia zomrelo 12 ľudí. Obrovské tisíce ich malo zdravotné problémy a u mnohých následky pretrvali.
Vodca sekty Šoko Asahara, ktorý kultom osobnosti tak zmanipuloval svojich prívržencov, že boli pre jeho ideológiu ochotní zabíjať, bol odsúdený na smrť – nielen za atentáty v metre, ale aj za iné hrdelné zločiny. Dodnes však nebol popravený a spolu s ďalšími lídrami sekty čaká vo väzení na vykonanie rozsudku.
Aj toto nešťastie odhalilo slabiny japonskej spoločnosti a mentality. Narušilo pocit istoty a Japonci už po ňom nikdy nepociťovali, že „im sa nič podobné stať nemôže“. Vyplavilo na povrch chyby tajných služieb, ktoré mohli atentátom zabrániť.
Svetovo preslávený bestsellerista Haruki Murakami napísal o atentátoch knihu Underground: The Tokyo Gas Attack and the Japanese Psyche (Podzemie: Sarínový útok v Tokiu a japonská psychika). Je to non-fiction, kniha rozhovorov s ľuďmi, ktorí útoky prežili a boli očitými svedkami hrozivých udalostí v roku 1995. Čítame v nej o ľudskej statočnosti zamestnancov metra, ale aj o extrémnej komunikačnej izolovanosti a odovzdanosti mnohých cestujúcich zoči-voči nebezpečenstvu.
Murakami sa v rozhovoroch s úžasom dozvedal, že mnohí ľudia už vo vlaku v metre cítili vážnu nevoľnosť, ktorú im spôsobil unikajúci plyn, no nevedeli, o čo ide, a napriek zdravotným ťažkostiam nerobili rozruch. Snažili sa ovládnuť a disciplinovane čakali, keď vlak zastane, aby mohli vystúpiť a čím skôr odísť. „Nikto nič nepovedal,“ uviedol v knihe jeden z Murakamiho respondentov, ktorí prežili útok sarínom „Všetci mlčali. Nereagovali, nekomunikovali. Rok som žil v Amerike a verte mi, keby sa niečo podobné stalo v Amerike, rozpútala by sa obrovská scéna, každý by kričal ,Čo sa to tu deje?ʻ, ľudia by spoločnými silami pátrali po príčine problémov.“
.kde sú individualisti?
Dnešné Japonsko sa dá v niečom prirovnať k cestujúcim v osudný deň v metre. Takmer všetci cítia, že niečo nie je v poriadku. Prichádzajú symptómy nezdravej spoločnosti, so železnou pravidelnosťou sa pripomínajú a vyžadujú si riešenie. Na krajinu sa zniesla ťaživá atmosféra.
Počet domácností na sociálnej podpore v januári tohto roku dosiahol rekordné číslo 1 618 817. Z toho väčšina je domácností starých občanov, v poradí za nimi nasledujú domácnosti invalidných či dlhodobo chorých a na treťom mieste sú domácnosti, kde je niekto nezamestnaný. Japonská ekonomika je treťou najväčšou na svete, ale roky stagnácie jej neprospeli a vláda premiéra Šinza Abeho svojím ekonomickým programom nedokázala podporiť reálnu ekonomiku. Na prvý štvrťrok je predpovedaný rast 1,5 percenta, čo je pre Japonsko veľmi slabé. Trh s akciami pritom dosahoval v marci vysoké hodnoty – ceny akcií stúpali, skutočný výkon firiem bol však pramálo povzbudivý.
Kde sa stala chyba? Japonsko, tiger Ázie, sa neprispôsobilo zmenám. Odborníci hovoria, že japonské technológie v hardvéri boli ideálne pre analógový svet, pre ten digitálny už nepostačujú. Financial Times píšu, a Európan to číta s údivom, že japonské banky majú ťažkosti pri adaptácii na internet. (Napríklad banka Sumitomo Mitsumi nemá internet banking v anglickej verzii – takže jej zahraniční klienti majú smolu.)
Vzdelávací systém, ktorý kladie na prvé miesto skupinovú identitu, memorovanie, poslušnosť a konformnosť, nedáva veľa šancí, že japonskú ekonomiku čakajú v dohľadnej budúcnosti účinné reformy. Tá totiž potrebuje inovácie a ľudí ochotných a schopných uvažovať mimo bežných kategórií. Ale ľudí tohto typu japonské školstvo neprodukuje a sami japonskí rodičia priznávajú, že u svojich detí si najviac cenia schopnosť prispôsobiť sa skupine, nie vytŕčanie z davu.
Kde sú teda individualisti, ktorí budú otcami budúcich start-upov?
Už jeden pohľad do demografických štatistík napovie, že aj keby sa kde-tu vyskytli, bude ich veľmi málo. Pretože málo bude všetkých Japoncov. Podľa Národného ústavu pre populáciu a výskum sociálneho zabezpečenia v Japonsku bude počet obyvateľov každý rok klesať – o milión ľudí. V roku 2060 má mať krajina v porovnaní s dnešnými 127 miliónmi iba 86 miliónov obyvateľov, z nich bude vyše 40 percent nad 65 rokov. Počet „singles“, ktorí sa nemienia viazať vo vzťahu a mať potomstvo, rastie. Ekonomická neistota neprispieva k odhodlaniu založiť si rodinu. Ale málo detí znamená – ak to povieme úplne prakticky – málo spotrebiteľov. A vzniká začarovaný kruh.
Zdá sa, že na jeho prekonanie treba viac sily, ako súčasné deprimované Japonsko má.
.japonská psychika očami Murakamiho
Druhé výročie, ktoré Japonci bolestne prežívajú, rezonovalo dvadsiateho marca – dvadsať rokov od brutálnych sarínových atentátov v metre, ktoré v roku 1995 spáchala sekta Óm šinrikjó. Páchatelia vypustili v metre nervovo-paralytický bojový plyn sarín a na následky jeho pôsobenia zomrelo 12 ľudí. Obrovské tisíce ich malo zdravotné problémy a u mnohých následky pretrvali.
Vodca sekty Šoko Asahara, ktorý kultom osobnosti tak zmanipuloval svojich prívržencov, že boli pre jeho ideológiu ochotní zabíjať, bol odsúdený na smrť – nielen za atentáty v metre, ale aj za iné hrdelné zločiny. Dodnes však nebol popravený a spolu s ďalšími lídrami sekty čaká vo väzení na vykonanie rozsudku.
Aj toto nešťastie odhalilo slabiny japonskej spoločnosti a mentality. Narušilo pocit istoty a Japonci už po ňom nikdy nepociťovali, že „im sa nič podobné stať nemôže“. Vyplavilo na povrch chyby tajných služieb, ktoré mohli atentátom zabrániť.
Svetovo preslávený bestsellerista Haruki Murakami napísal o atentátoch knihu Underground: The Tokyo Gas Attack and the Japanese Psyche (Podzemie: Sarínový útok v Tokiu a japonská psychika). Je to non-fiction, kniha rozhovorov s ľuďmi, ktorí útoky prežili a boli očitými svedkami hrozivých udalostí v roku 1995. Čítame v nej o ľudskej statočnosti zamestnancov metra, ale aj o extrémnej komunikačnej izolovanosti a odovzdanosti mnohých cestujúcich zoči-voči nebezpečenstvu.
Murakami sa v rozhovoroch s úžasom dozvedal, že mnohí ľudia už vo vlaku v metre cítili vážnu nevoľnosť, ktorú im spôsobil unikajúci plyn, no nevedeli, o čo ide, a napriek zdravotným ťažkostiam nerobili rozruch. Snažili sa ovládnuť a disciplinovane čakali, keď vlak zastane, aby mohli vystúpiť a čím skôr odísť. „Nikto nič nepovedal,“ uviedol v knihe jeden z Murakamiho respondentov, ktorí prežili útok sarínom „Všetci mlčali. Nereagovali, nekomunikovali. Rok som žil v Amerike a verte mi, keby sa niečo podobné stalo v Amerike, rozpútala by sa obrovská scéna, každý by kričal ,Čo sa to tu deje?ʻ, ľudia by spoločnými silami pátrali po príčine problémov.“
.kde sú individualisti?
Dnešné Japonsko sa dá v niečom prirovnať k cestujúcim v osudný deň v metre. Takmer všetci cítia, že niečo nie je v poriadku. Prichádzajú symptómy nezdravej spoločnosti, so železnou pravidelnosťou sa pripomínajú a vyžadujú si riešenie. Na krajinu sa zniesla ťaživá atmosféra.
Počet domácností na sociálnej podpore v januári tohto roku dosiahol rekordné číslo 1 618 817. Z toho väčšina je domácností starých občanov, v poradí za nimi nasledujú domácnosti invalidných či dlhodobo chorých a na treťom mieste sú domácnosti, kde je niekto nezamestnaný. Japonská ekonomika je treťou najväčšou na svete, ale roky stagnácie jej neprospeli a vláda premiéra Šinza Abeho svojím ekonomickým programom nedokázala podporiť reálnu ekonomiku. Na prvý štvrťrok je predpovedaný rast 1,5 percenta, čo je pre Japonsko veľmi slabé. Trh s akciami pritom dosahoval v marci vysoké hodnoty – ceny akcií stúpali, skutočný výkon firiem bol však pramálo povzbudivý.
Kde sa stala chyba? Japonsko, tiger Ázie, sa neprispôsobilo zmenám. Odborníci hovoria, že japonské technológie v hardvéri boli ideálne pre analógový svet, pre ten digitálny už nepostačujú. Financial Times píšu, a Európan to číta s údivom, že japonské banky majú ťažkosti pri adaptácii na internet. (Napríklad banka Sumitomo Mitsumi nemá internet banking v anglickej verzii – takže jej zahraniční klienti majú smolu.)
Vzdelávací systém, ktorý kladie na prvé miesto skupinovú identitu, memorovanie, poslušnosť a konformnosť, nedáva veľa šancí, že japonskú ekonomiku čakajú v dohľadnej budúcnosti účinné reformy. Tá totiž potrebuje inovácie a ľudí ochotných a schopných uvažovať mimo bežných kategórií. Ale ľudí tohto typu japonské školstvo neprodukuje a sami japonskí rodičia priznávajú, že u svojich detí si najviac cenia schopnosť prispôsobiť sa skupine, nie vytŕčanie z davu.
Kde sú teda individualisti, ktorí budú otcami budúcich start-upov?
Už jeden pohľad do demografických štatistík napovie, že aj keby sa kde-tu vyskytli, bude ich veľmi málo. Pretože málo bude všetkých Japoncov. Podľa Národného ústavu pre populáciu a výskum sociálneho zabezpečenia v Japonsku bude počet obyvateľov každý rok klesať – o milión ľudí. V roku 2060 má mať krajina v porovnaní s dnešnými 127 miliónmi iba 86 miliónov obyvateľov, z nich bude vyše 40 percent nad 65 rokov. Počet „singles“, ktorí sa nemienia viazať vo vzťahu a mať potomstvo, rastie. Ekonomická neistota neprispieva k odhodlaniu založiť si rodinu. Ale málo detí znamená – ak to povieme úplne prakticky – málo spotrebiteľov. A vzniká začarovaný kruh.
Zdá sa, že na jeho prekonanie treba viac sily, ako súčasné deprimované Japonsko má.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.