Obaja štátnici vtedy vystúpili vo francúzskej televízii a plánovali ďalšie spoločné akcie. Merkelová dokonca vyhlasovala, že jej osobne je úplne jedno, akú politiku Sarkozy robí, pretože mu chce pomáhať ako členovi politicky spriatelenej strany. Pre Münchaua, ale aj ďalších eurofederalistov, bol vstup nemeckej kancelárky do kampane cudzieho štátu ďalším vítaným krokom na ceste k budovaniu politickej únie – už sa vraj blíži koniec časov, keď politické bratstvá (napríklad nemeckého konzervatívca Kohla a francúzskeho socialistu Mitterranda) vznikali viac-menej na základe vzájomnej chémie, a konečne nastupuje skutočná stranícka politika na európskej úrovni.
Lenže dúfanie federalistov netrvalo dlho a nemecko-francúzska Paneurópa sa nedožila ani začiatku jari.
Keď Sarkozy zistil, že podpora zo strany líderky síce obdivovaného, no nepríliš milovaného susedného štátu mu v prieskumoch nepomáha, oznámil cez rádio, že „volebná kampaň je vec Francúzov”. Podľa nemeckých médií tým veľmi nahneval kancelárku, no tón Sarkozyho kampane sa vzápätí natoľko zmenil, že jej zrejme aj odľahlo. Najmä, keď prezident pohrozil, že ak sa do roka nezvýši ochrana hraníc EÚ pred nelegálnou migráciou, Francúzsko odíde zo Schengenu.
Aj výsledky prvého kola potvrdili, že európske krajiny si žijú vlastným národným životom, ktorý je čoraz viac skôr v rozpore než v súlade s víziami federalistov. Hviezdou volieb bola Marine Le Pen z Národného frontu, ktorá chce Francúzov vyviesť z eurozóny. Získala percentuálne aj nominálne viac hlasov než jej otec, ktorý sa v roku 2002 senzačne prebojoval do druhého kola prezidentských volieb.
Nacionalizujúceho Sarkozyho zrejme porazí socialista Hollande, ktorý chce v mene národných záujmov vyrokovať novú fiškálnu zmluvu.
Tohtoročná francúzska kampaň sa teda napokon nestala výkladnou skriňou paneuropeizmu, ale skôr jeho popretím. Skutočnou politickou arénou v európskych štátoch ostáva naďalej nacionalizmus.
Komu sa nepáči a chce sa naozaj nadýchať paneurópskych vôní, nedá sa mu odporučiť nič lepšie, než návšteva skleníka, zvaného Európsky parlament.
Lenže dúfanie federalistov netrvalo dlho a nemecko-francúzska Paneurópa sa nedožila ani začiatku jari.
Keď Sarkozy zistil, že podpora zo strany líderky síce obdivovaného, no nepríliš milovaného susedného štátu mu v prieskumoch nepomáha, oznámil cez rádio, že „volebná kampaň je vec Francúzov”. Podľa nemeckých médií tým veľmi nahneval kancelárku, no tón Sarkozyho kampane sa vzápätí natoľko zmenil, že jej zrejme aj odľahlo. Najmä, keď prezident pohrozil, že ak sa do roka nezvýši ochrana hraníc EÚ pred nelegálnou migráciou, Francúzsko odíde zo Schengenu.
Aj výsledky prvého kola potvrdili, že európske krajiny si žijú vlastným národným životom, ktorý je čoraz viac skôr v rozpore než v súlade s víziami federalistov. Hviezdou volieb bola Marine Le Pen z Národného frontu, ktorá chce Francúzov vyviesť z eurozóny. Získala percentuálne aj nominálne viac hlasov než jej otec, ktorý sa v roku 2002 senzačne prebojoval do druhého kola prezidentských volieb.
Nacionalizujúceho Sarkozyho zrejme porazí socialista Hollande, ktorý chce v mene národných záujmov vyrokovať novú fiškálnu zmluvu.
Tohtoročná francúzska kampaň sa teda napokon nestala výkladnou skriňou paneuropeizmu, ale skôr jeho popretím. Skutočnou politickou arénou v európskych štátoch ostáva naďalej nacionalizmus.
Komu sa nepáči a chce sa naozaj nadýchať paneurópskych vôní, nedá sa mu odporučiť nič lepšie, než návšteva skleníka, zvaného Európsky parlament.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.