Keď sa pozerá na dnešné Slovensko, vidí únavu a víťazstvo priemernosti. Pokúsil sa preto o zárodok novej neošúchanej reformnej sily, ale neuspel. Po 22 rokoch zápasov o povahu krajiny končí s politikou. Peter Zajac.

Po voľbách sa verejná diskusia točí okolo otázky, či sa Smer zmenil, alebo to iba hrá. Prevažuje pozitívna odpoveď. Prílišný strach z vlády jednej strany a potreba nádeje akosi zastiera zrak.

Všetkému, čo sa opakuje, hrozí zovšednenie a nuda, v ktorej ľahko uniká podstata. Prešla Veľká noc, najväčší sviatok našej civilizácie – hrozí aj jej arcipríbehu nuda?

Bude druhá Ficova vláda iná ako prvá? V čom? Je dnešné správanie sa Smeru iba taktikou, ktorou nechcú stratiť možných koaličných partnerov o štyri roky, keď stratia väčšinu?

Minulotýždňová obálka s karikatúrou Mikuláša Dzurindu vyvolala veľké diskusie. Prekročili sme ňou hranice slušnosti, vkusu a podliezli sme vlastnú latku kvality?

Niekomu je za ním ľúto, iný je rád, že končí. Niekto zdôrazňuje jeho zásluhy na poeurópštení Slovenska, iný v ňom vidí zosobnenie podrazov a korupcie. Kto je Mikuláš Dzurinda?

Za 21 rokov zažilo Slovensko mnohé dramatické chvíle. Tieto voľ by k nim nepatria, hoci, paradoxne, znamenajú vládu jednej strany bez silného súpera. Na drámu chýba morálne oprávnenie porazených.

Najhorší zažitok týchto volieb mám za sebou, a žiadny opačný už neočakávam. A predsa idem voliť, pričom si vyberiem stranu, s ktorou nemám až tak veľa spoločného. Čo ma k tomu vedie?

Rozpad kandidátky Obyčajných ľudí a nezávislých osobností ma sklamal. Je mi ľúto čestných ľudí, z ktorých boli úkladom vyrobení podozriví. A je mi ľúto aj tých voličov, ktorí stratili nádej.

Oči mladých ľudí, ktorí v Lampe vysvetľovali ciele protestov proti Gorile, boli úprimne čisté. Niektoré ich slová mi však zneli podozrivo. Rozmýšľam, čo nakoniec preváži – čistota úmyslu, alebo chaos slov?