Sedím v kaviarni Vesuvio. Je to na Columbus Avenue v San Franciscu, hneď vedľa legendárneho City Lights Bookstore. Zvláštny pocit, písať o Slovensku práve tu. Ale americká cesta Andreja Kisku je taká.

Stalo sa to za Mečiara a deje sa to aj za Fica – predseda vlády, ktorý má najväčšiu moc v štáte, útočí na prezidenta, ktorého moc je veľmi obmedzená. Prečo sa to vlastne deje?

Minister Richter ostáva vo vláde, hoci dôvody na odchod sú silné – a predsa sa tu vytvára podivná zhoda, že problémom fungujúcej vlády je Danko, nie Fico. Prečo to znovu robíme?

Bola to časová zhoda, ktorá všeličo odhalila. Ten, čo odstraňuje symboly zločineckého režimu, bol vo väzbe presne vo chvíli, keď sa kotlebovci v parlamente zdravili Na stráž.

Hrané úsmevy, hraná dôvera, hraný súlad, no za oponou nefalšované vzájomné opovrhnutie a dýky, namierené do chrbtov – tak sa predbežne končí vládna kríza 2017.

Na prvý pohľad sa možno zdá, že predseda parlamentu dostal len to, čo si zaslúžil. Ale, ako takmer vždy, prvý pohľad klame. V tejto kríze nešlo o férový trest za korupciu, ale o neférový marketing.

Je to už dlhý čas, čo mi Marián pri pulte kníhkupectva Artforum povedal, že mu práve našli rakovinu pľúc. Hovoril to len tak – rovno, vecne, akoby bez obáv. To bol presne on.

Dianie okolo zneužívania eurofondov je len dôsledkom toho, ako je na Slovensku nastavené spravovanie vecí verejných. Nie je prekvapujúce, len ubíjajúce. Ale môže byť aj zaujímavou výzvou, ak sa nezľakneme.

Spôsob, akým tu používame verejné zdroje, je najvýstižnejším komentárom o povahe štátu. Aktuálne to až na dreň vystihlo rozdeľovanie eurofondov pre vedu a výskum.

Vidieť veci z odstupu je vždy osviežujúce. Mal som tú šancu teraz, keď som poľskú vládnu zanovitosť sledoval z perspektívy Ríma. A to je vzácna perspektíva tisícročí.