Po knihe Vlada Ledeckého Počúvajte, páni z Bratislavy! už finišujeme aj s knihou Štefan Hríb, Martin Mojžiš: 30, v ktorej veľmi osobne popisujeme Slovensko od roku 1989 po dnešok.

Tridsať rokov je o tretinu dlhší čas, než mala na svoj rozvoj prvá československá republika. Masarykov a Štefánikov štát sa za tých dvadsať rokov stal symbolom demokracie a kultúry. Čím sme sa za tridsať rokov stali my?

Skutočnosť, že po všetkých hrozných odhaleniach, ktoré prinieslo vyšetrovanie vraždy Jána Kuciaka, neklesol Smer pod 20 percent, vyvolala údiv a do budúcnosti aj obavy. Neprávom.

Ján Kuciak a Martina Kušnírová už rok a pol nie sú medzi nami, a predsa sú tu čoraz viac. Po páde premiéra, ministra vnútra, vedení polície a takmer celého vedenia prokuratúry padajú už aj sudcovia. Ale – víťazí spravodlivosť?

Emotívne reakcie verejnosti i opozície na všetky naraz otvorené okná do útrob moci sú pochopiteľné.

Kompletnosť Ústavného súdu, ako aj nevymenovanie Rada Procházku prezidentkou sú dobré správy.

Nevhodné vystúpenie lídra Spolu Mira Beblavého na ustanovujúcom sneme Za ľudí bolo preberané dostatočne. Problém však je, že nešlo o jednorazový exces, ale o opakujúci sa jav, ktor

Zakladajúci kongres strany Za ľudí je po vzniku PS/Spolu definitívnou bodkou za obdobím, keď reprezentantmi demokratickej politiky v parlamente boli iba Sulíkova SaS a Matovičovo OľaNO. V dobrom aj zlom.

Máme za sebou pochod Hrdí na rodinu, Dúhový Pride a už aj Pochod za život. Sme farebná krajina a bez obáv to verejne formulujeme. Je to tak dobre, aj o tom bol novembrový sen. Ale niečo tomu chýba.

SaS som niekoľkokrát volil. Aj naposledy, lebo na rozdiel od Bugára a Procházku som veril, že nepôjdu so Smerom. Nešli. Mávajú tiež slušný program. Kde je teda ich problém?