„Prečo u vás nie sú omše a nemodlíte sa každý deň? Veď ste katolíci!“ spustil na mňa bývalý kňaz jednej malej cirkvi, ktorý u nás hľadal útočisko. Vedel som, že to nebude príjemný rozhovor. Napriek tomu som sa mu nechcel vyhnúť.   

V stredu 1. augusta nás vo veku 84 rokov opustila 1. dáma obhajoby práv ľudí so zdravotným postihnutím, lekárka Mária Orgonášová. Podobne ako Anton Srholec si na poslednú rozlúčku tiež nepriala kvetinové dary.

„Páči sa ti tu?“ opýtal som sa nášho nového obyvateľa  v jedno nedeľné popoludnie. „Chýba ti tu niečo?“

Navštívili sme Slovákov, ktorí v Keni vykonávajú humanitárnu pomoc prostredníctvom bratislavskej Vysokej školy sv. Alžbety. Rektor vysokej školy prof. Vladimír Krčméry hovorí, že najúspešnejšou misiou je tá, ktorú po čase prevezmú miestni obyvatelia.

Počas druhej svetovej vojny nacisti zavraždili státisíce Rómov. Nezabúdajme na to.

Čím ďalej, tým viac onkologickým pacientom služby psychoonkológa odporúčajú lekári. Na Slovensku ich však stále priamo pri lôžku pôsobí len niekoľko.

V lete máme vždy menej chlapov. Niektorí znova skúsia žiť v nejakej opustenej chatke, garáži či lacnej ubytovni, iní zasa dajú prednosť alkoholu.

„Chceš vedieť, aký som mal život, Michalko?“ opýtal sa ma Marek po tom, ako si ku mne prisadol vo fajčiarni. „Jasné,“ odvetil som. Bol som zvedavý na jeho životnú cestu, ktorá ho na prahu dôchodku priviedla k nám do útulku.

Má 35 rokov, je poslancom Bratislavského samosprávneho kraja a neúnavne bojuje za lepší život ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím. V otvorenom rozhovore hovorí o svojom postihnutí, o práci poslanca a o chorom systéme štátnej pomoci. Ale aj o tom, či by sa sám nemal vzdať invalidného dôchodku.

Ľuboš je sedemdesiattriročný chlap. V našom zariadení býva ešte len dva mesiace, no po desiatich rokoch, ktoré si odsedel v Leopoldove.