Môj šéfredaktor aj kolega Juraj Kušnierik si spolu s Petrom Schutzom, mnohými ďalšími novinármi, ale aj výtvarníkmi a nemalou časťou širšej verejnosti myslia, že predseda parlamentu Richard Sulík urobil hrubú chybu, keď Kulichovho Svätopluka neodstránil. Dovolím si mierne nesúhlasiť.

V ostatných dvoch týždňoch som prečítal niekoľko zaujímavých kníh o histórii viacerých slovenských obcí i miest. Čítanie som zavŕšil peknou reportážou kolegov Stratené Slovensko (.týždeň č. 27 / 2012). Teraz sa pokúsim o reflexiu užitočných prechádzok písaným slovom, sústredenými na dávnejšiu slovenskú históriu, v zrkadle súčasnosti.

Jozef Majchrák si nedávno vyslúžil veľkú kritiku za to, že označil vládu Smeru s KDH ako najlepšiu povolebnú alternatívu. Z tých možností, ktoré sú dostupné. Kolega má určite pravdu v tom, že pakt KDH so Smerom netreba vopred démonizovať. Ale zmysluplnosť takejto vlády sa nedá merať iba mocenskou stabilitou a reformami v justícii.

V najbližších voľbách pôjdem - na rozdiel od mojich kolegov Jara Danišku a Martina Hanusa - voliť. Jediným rozdielom oproti minulým voľbám je to, že nebudem voliť s nadšením.

Keď sme sa uplynulé týždne spolu s kolegom Marekom Vagovičom zaoberali príbehom slovenského hrdinu Jozefa Gabčíka (v najnovšom .týždni mu venujeme rozsiahly materiál), opäť nás čosi zarazilo – slovenská ignorancia.

Bolo úplne v poriadku, keď novinári kritizovali exministra Galka a jeho VOS za odpočúvanie kolegov z Pravdy – napichnúť novinárov len preto, aby sa zistila ich „styková báza“ v spravodajskom prostredí, je neprípustné. Lenže napriek tomu spoločná deklarácia šéfredaktorov smrdí.

Počas minulého a tohto týždňa sa traja moji kolegovia – Jaro Daniška, Martin Hanus a Jožko Majchrák – vyjadrili vo svojich blogoch k odvolaniu arcibiskupa Bezáka. Všetci traja volili uvážlivé slová, ale medzi riadkami to pre Roberta Bezáka nedopadlo práve najlepšie. Tak sa pokúsme ísť ešte o kúsok hlbšie a pozrime sa, čo sa dá prečítať medzi „medziriadkami“.

Spomenieme si naň vždy, keď sa na pláž vyrojí nový turnus oddychuchtivých dovolenkárov. Porozkladajú si svoje tašky, pohádajú sa s predajcom slnečníka a potom sa povyzliekajú do plaviek. Zrazu všetci vyzerajú rovnako. Sú bieli ako tvaroh.

Je zaujímavé porovnať knihu z čias euforickej revolty a príbeh napísaný o tom istom období s odstupom desaťročí. Teraz takúto možnosť ponúka Gunter Grass i jeho spisovateľský kolega Martin Amis.

O prípadnom americkom útoku na Sýriu sme sa zhovárali s Františkom Šebejom, poslancom za stranu Most-Híd a naším bývalým redakčným kolegom.