Nemyslím si, že v hudbe sa dá, alebo dokonca, že by sa malo súťažiť. Hudba, ale aj umenie celkovo, nie sú predsa nijako objektívne definovateľné. Ale ak už z nejakých prapodivných dôvodov musíme súťažiť, súťažme správne. Férovo.

Jaro Filip miloval obecenstvo. Nie preto, že by sa pred ním rád predvádzal, ale preto, lebo mu bolo s ľuďmi dobre. Preto mal rád koncerty, preto s takou vervou privítal internet a jeho masové komunikačné možnosti a preto bol celou svojou bytosťou aj človekom divadla.

Nikdy nemal čas, k hudbe pristupoval často ľavou zadnou, no keď si nakoniec sadol ku klavíru, vypadali z neho skvosty. Mnohí považovali Jara Filipa skôr za komedianta, no až jeho predčasná smrť ukázala, že po sebe zanechal veľké hudobné dielo.

Nie som veľmi jubilejný typ, ale ok, keď sú už všetci, tak aj ja. Volajú mi novinári, usporiadatelia, kdekto, tento mesiac je plný Jara Filipa, lebo by mal 70 rokov. Je pekné, že si ľudia spomenú. Keď je jubileum. Jemu by to podľa mňa bolo dosť jedno a asi aj je. 

Jedným z najčastejšie používaných výrokov odporcov migrácie utečencov do Európy je obhajoba „našej kultúry“. Neviem, čo presne sa má mať na mysli pod slovom „naša“.

Pohoda Deň_FM v utorok 14. mája zaplní koncertné štúdiá aj foyer Slovenského rozhlasu pohodovou atmosférou.

Robila som nedávno dôležitý a dlhý rozhovor do českého časopisu Reportér. Pán novinár, tiež veľmi scestovaný, mi položil otázku, ako sa cítim na Slovensku vždy po príchode z Ázie.

Dôležitým rozmerom umenia je sloboda. Nebyť udalostí z novembra 1989, na letisku v Trenčíne by sa namiesto hudobných hviezd dodnes prechádzali iba ľudia v uniformách. 30. výročie azda najväčšieho medzníka našej histórie si pripomenieme viacerými spôsobmi aj na Pohode 2019.

Väčšinou na modernú dobu nadávam, ponosujem sa na plytké vzťahy, nárast neosobných technológií, najradšej by som zrušila smartfóny a internety (napriek môjmu výživnému využívaniu oboch) a nepáči sa mi, ako zasahujú do našich životov, kultúr a správania. Ale...

„Keď budeme schovaní tu v bunkri, neuvidia, že papáme čokoládku”, zaznel jemný hlások môjho päťročného syna. „Veru, dobrý nápad,” odpovedá mu sprisahanecky jeho rovesník Šimonko.