O sancta simplicitas! Veď vieme, svätá prostota. Ján Hus, hranica už horí, starenka prikladá polienko, aby svätec zhorel, a on konštatuje čosi, čo je síce úplne zjavné, ale extrémne ťažko sa chápe.

Úplne najradšej, ale že fakt úplne, úplne najviac rád staviam lego. Zväčša také stredne veľké sety nad tisíc dielikov a potom tie úplne veľké, ale tých zas tak veľa nemám, podstatné je, aby proces stavania trval minimálne tri hodinky.

Leto má veľa tvárí, okrem tej dovolenkovej aj tú kuchynskú, kde sa zavára, kde sa robí lekvár, kde sa krája cuketa, buble kečup... recept je kľúč a každý má svoj. Lebo iný jesť nebude, ani keby čo bolo... Ibaže by už nič nebolo... Keď ide cez žalúdok láska, možno aj národné zmierenie.

Istý John Mandeville vytvoril zrejme toho najznámejšieho cestovného sprievodcu v celom stredoveku. Okolo polovice 14. storočia vytvoril dielo The Travels of Sir John Mandeville.

Vypočul som si štyri náhodné diskusie, ktoré spolu nijako nesúviseli, ale mne sa zdá, že predsa len majú čosi spoločné. Sú to kúsky skladačky, ktorú všetci spoločne skladáme, akurát máme každý inú predlohu, takže niekto skladá obraz Martina Benku, niekto Picassa a niekto obraz mačky do profilovky, čo výsledku príliš nepomáha.

Patrilo by sa kamsi vyraziť, nielen tak lenivo sedieť doma a pozerať, ako plynie čas, ale tak veľmi sa mi nechce. Neviem prečo, tak to zvaľujem na vek, čo bude iste blbosť, faktom ale je, že čím som starší, tým cítim menšiu potrebu kamsi sa trmácať.

Čoraz častejšie hovoríme o duševnom zdraví – a právom. Stres, vyhorenie, úzkosti, neistota – to všetko už nie sú len slová pre odborníkov, ale realita, ktorú mnohí denne žijú.

Leto je veselé, tak sa to všeobecne hovorí, ale skutoční znalci leta to, myslím, vidia trochu inak. Snažím sa ich pozorne počúvať a v mnohom im dávam za pravdu. Krása prináša aj smútok a človek by sa mu nemal brániť. Je potrebnou ingredienciou k nášmu oddychu.

Keďže žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa varí, zvykol som si pristupovať k mediálnemu obrazu sveta s odstupom. Akoby som symbolicky správy a informácie, ktoré sa ku mne dostanú, pofúkal, nech troška vychladnú.

Aké je prepojenie medzi stratou zodpovednosti a vnútornou prázdnotou? Možno ste aj vy videli film Hollow Man (2000) od režiséra Paula Verhoevena, v ktorom podľa mňa možno nájsť práve takýto priestor na zamyslenie. V slovenčine (podobne ako v češtine) tento film vyšiel pod názvom Muž bez tieňa. No podľa mňa sa v tomto preklade stratí čosi naozaj podstatné. Povedzme si však niečo najprv o filme samotnom.