V posledných týždňoch rezonovali v správach paralely dnešnej situácie u našich východných susedov s Mníchovskou dohodou z roku 1938.

Už dlhšie pozorujem suseda vedľa v záhrade. Veď je to naša národná tradícia pozorovať susedov. Človek to robí hlavne preto, aby mal potom o čom debatovať so ženou.

Každoročné udeľovanie Oscarov® mám spojené s rituálom, v rámci ktorého si v nedeľu „PRED“ idem ľahnúť podstatne skôr, aby som mohol vstať už o polnoci.

Bude sa konať jedna konferencia, kde sa zídu neuropsychiatri, neurológovia, psychiatri a jeden filozof a chcel by som tam povedať niečo o duši. Ešte si musím premyslieť čo, ale na mušku sa mi už dávnejšie dostal súčasný britský filozof John Cottingham, ktorý o duši píše naozaj oduševnene.

Pamätáte na film Postřižiny? Ako tam nastala doba skracování. Stále trvá a všetko sa skracuje a zmenšuje, akurát som sa zamyslel, že čo my robíme s tými vzdialenosťami, ktoré ušetríme.

Milujem veľké témy a čím som starší, tým je to horšie, čo pravdepodobne súvisí so stále intenzívnejším vedomím vlastnej konečnosti, aj keď toto nie je v mojom živote nový motív, ale starý, na smrť myslím, odkedy si pamätám, že myslím.

V týchto dňoch sa toho deje vo svete aj u nás až veľa – a veľa podstatného –, ale predsa sa zdá, že mnohé veci majú istý spoločný menovateľ. Mnohé z týchto udalostí sú pritom veľmi zvláštne, bizarné či mätúce.

Predvčerom som ľavým uchom počúval debatu kdesi v reštaurácii. Pravým som nepočúval nič, oddychoval som.

Neviem, ako je to oficiálne, v katechizme, ale osobne považujem za najsilnejšiu Ježišovu iniciatívu (samozrejme, predtým, ako vstal z mŕtvych) to, ako vyhnal kupcov z chrámu.

Bol som svedkom odbornej debaty a prišiel som na to, čo chýba slovenskej politickej scéne, aby mala ten správny výraz a bola vlastne pre každého.