Vzťah filozofie a umenia je jednou z najzaujímavejších (a často aj najkrajších) tém, ku ktorým sa obracajú teoretici z rôznych oblastí. Peter Zajac mnohým, medzi ktorých patrím aj ja, ukázal možnosti, ako preniknúť k viacerým dimenziám tohto vzťahu, a motivoval tak aj k ďalšiemu preskúmavaniu tohto terénu.

Peter Zajac je pre širokú verejnosť menom, ktoré sa asi najpriamejšie spája s revolučnými udalosťami roku 1989. V kolektívnej pamäti figuruje ako osobnosť spoločensko-politického pohybu, spolutvorca Verejnosti proti násiliu, neskôr ako politik, poslanec, dlhoročný stranícky i nestranícky účastník verejných diskusií o podobe demokracie, kultúry, spoločenskej zodpovednosti, morálky, etiky.

Si z trojice, z partie Novembra 1989 a potom celé roky partie okolo Nadácie Milana Šimečku, mne jeden z najbližších: myslím na Martina Bútoru, Fedora Gála a na Teba, najmladšieho z nich. Dve osemdesiatky už máme za sebou a znova mám to privilégium, aj ja napísať pár viet k tej Tvojej.

Petra Zajaca som stretol po prvýkrát v októbri roku 1979. Bol som čerstvým vysokoškolákom na Pedagogickej fakulte v Nitre a Peter bol na chvíľu naším učiteľom. Poznali sme sa, takpovediac, na päťdesiat percent.

Petra Zajaca som po prvýkrát stretol na akejsi schôdzi OKS v roku 2002. Ako úplný nováčik v praktickej politike som zaujato počúval debatu Petra s ostatnými „otcami zakladateľmi“ OKS.

Tohtoročné 56. stretnutie Svetového ekonomického fóra v Davose (19. – 23. januára 2026) bolo nepochybne zlomové. Ohlásilo príchod novej éry, ktorej kontúry vidíme, ale ešte jej nevieme dať priliehavý názov.

Biblických štyridsať rokov putovania židovského národa púšťou nesie v sebe univerzálnu múdrosť a poučenie. Je to čas, keď v každom národe i spoločenstve dochádza ku generačnej výmene. Je to čas, ktorý oprávňuje už hodnotiť predchádzajúcu éru, ukladať ju do kolektívnej pamäti a hľadať v nej poučenie.

Keby som napísal, čo si o Petrovi Zajacovi naozaj myslím, vznikla by z toho oslavná tiráda ďaleko za hranicou dobrého vkusu. Preto som sa rozhodol namiesto písania o ňom napísať radšej o tom, čo som sa od neho naučil. Lenže tých vecí je veľa, a preto hrozilo, že napíšem príliš dlhý text, ktorý bude navyše viac o mne než o Petrovi. Tak som sa rozhodol ilustrovať všetko, čo som sa od Petra naučil, len na jednej veci, ktorú som sa nakoniec vlastne nenaučil. Ale pochopil som ju, aspoň si to myslím.

Žijeme v dobe, keď je znova naša sloboda v stávke. A v dobách kríz sa zvyknú nie náhodou vynárať aj debaty o slobode, ktoré sa nezastavia na hranici politickej náuky. Tie spory sú vlastne staronové. Podobne aj zistenie, že o slobode možno hovoriť zodpovedne, alebo aj o nej bohapusto tárať.

Jeho cisárske a kráľovské Apoštolské veličenstvo, František Jozef I., z Božej vôle cisár rakúsky, kráľ český a uhorský, lombardský a benátsky, dalmátsky, chorvátsky, slavónsky, haličský, vladimirský a ilýrsky, kráľ jeruzalemský, arcivojvoda rakúsky...