Takmer jeden a pol percenta platných hlasov z posledných volieb je vyjednávacia sila, ktorá dáva už bývalému poslancovi SaS široké možnosti.

Po premiérovi akoby sa zľahla zem a to vyvoláva množstvo ironických poznámok a komentárov. Naozaj si to ten človek zaslúži?

Ani si nechcem predstaviť, čo by sa stalo, keby Slovensko napadol nejaký agresor a viedol by ho tento zbabelec. Hovorím o Robertovi Ficovi, ktorý sa opičí po Vladimírovi Mečiarovi.

„Toto je demokratická revolúcia,“ vyhlasovali v dobrej nálade po župných voľbách Veronika Remišová a Igor Matovič. Preháňali, no k oslavám preháňanie patrí.

Musím sa priznať, že keď pred tromi rokmi odišiel z denníka SME šéfredaktor Matúš Kostolný a s ním veľká skupina redaktorov, nevidel som ich budúcnosť príliš optimisticky.

Zaujíma ma váš názor. Ponúkam dve možné odpovede na otázku, ktorú považujem po víkende za dôležitú.

Robert Fico si určite tlčie hlavu o múr za to, že vyzýval občanov, aby išli voliť. Zdá sa totiž, že ho poslúchla hlavne tá časť verejnosti, ktorá má už plné zuby jeho vládnutia.

V nedeľu sme sa zobudili na Slovensku, na aké môžeme byť hrdí. Super pocit. Aby nezmizol hneď za prvým rohom, niečo by sme si mali zapamätať.

„Ani jeden nový predseda VÚC bez podpory poslancov nezmôže nič“.

Nepomohol ani marketing Petra Ňuňéza. Voliči volili, tak ako na celom Slovensku, hocijakú zmenu. No Frešova téma dostala úplne na frak − neskončil ani druhý, ani tretí, ale piaty.