povedzme si však, v čom sa odporcovia mýlia. Odhliadnime od akademickej diskusie o správnosti či nesprávnosti použitej terminológie. Navyše, v čase písania tohto textu ešte nie je verejne známy presný návrh znenia vládneho zákona. Preto sa budem venovať podstate: je morálne a správne odpustiť niektorým spoluobčanom časť ich dlhu (najmä úroky a penále, ale zrejme aj časť istiny)?
Zhrňme si východiskovú situáciu: Exekútori dnes vedú 3,7 milióna neukončených exekúcií voči takmer miliónu občanov (968 986), teda približne voči každému štvrtému dospelému. Z nich približne polovica má len jednu exekúciu, kým druhá polovica dve a viac. Počet nevybavených exekúcií ročne rastie o 200 až 250-tisíc.
V bankovníctve, kde som dlhé roky pracoval, sa hovorí, že malý úver je problém dlžníka, kým veľký úver je problém banky-veriteľa. Prenesene môžeme povedať, že kým menší počet exekúcií by poukazoval na individuálne zlyhania, ich veľký počet nám ukazuje na zlyhanie systému a jeho správcu – štátu. Tento argument posilňuje fakt, že kumulatívny počet exekúcií sa zvyšuje vysokým tempom dokonca aj v čase hospodárskeho rastu a klesajúcej nezamestnanosti. Nechcime si predstaviť, ako by to vyzeralo v časoch recesie a nezamestnanosti.
V čom teda zlyhal štát?
Slovensko je členom EÚ, kde Charta základných práv garantuje občanom vysokú ochranu práv spotrebiteľov. Tej sa tu občanom nedostáva. Za všetky uvediem tri zlyhania štátu:
Zmluvne „dohodnuté“ rozhodcovské súdy: Slovensko umožnilo vznik takmer 200 súkromných rozhodcovských súdov. Niektoré z nich mali však príliš blízke vzťahy s konkrétnymi veriteľmi. Štát im napriek tomu odovzdal súdnu moc (časť), teda právo rozhodovať v sporoch o existenciu, splatnosť či výšku pohľadávky. Štát tak zlyhal v regulácii rozhodcovských súdov, keďže právo spotrebiteľa na nezávislý súd a objektívny proces často nebolo rešpektované. (Aj keď v posledných rokoch exekučné súdy neakceptujú rozhodcovské rozsudky, veľa škôd vzniklo už v minulosti.)
Prieťahy v konaniach: Sú negatívnou vizitkou slovenskej justície, pričom vysoké úroky za dlhé konanie (často aj roky) súdy bez mihnutia oka priznávajú na ťarchu dlžníka, hoci on mnohokrát za ne nenesie zodpovednosť.
Privysoké úroky: Súdy najmä v starších konaniach často priznávajú veriteľom úrokové sadzby z dôb „dávno minulých“ a nevyužívajú pritom svoju mitigačnú (prispôsobovaciu) právomoc zohľadniť aktuálnu nízku úrokovú realitu. To potom vedie k nadmernému navyšovaniu exekuovaných pohľadávok.
Odporcovia amnestie často namietajú, že v právnom štáte je neprípustné zasahovať do súkromného vlastníctva pohľadávky tým, že niekto bude nútený jej časť dlžníkovi odpustiť. Nie je to pravda. Veľmi zjednodušene – konkurzné a reštrukturalizačné právo je postavené na tom, že štát zákonom núti „vo vyššom záujme“ menšinu veriteľov rešpektovať rozhodnutie väčšiny veriteľov a odpustiť dlžníkom rovnaký diel pohľadávok. Vyšším celospoločenským záujmom pri reštrukturalizácii je neprehlbovanie agónie dlžníka spojené s vyšším možným uspokojením pohľadávok veriteľa. Takže to možné je. Od tých fundovanejších odporcov potom nasleduje argument, že – ak – tak prípustný je iba osobný bankrot. Áno, vo fungujúcom právnom štáte je to vážny argument. Na Slovensku, žiaľ, len akademický. Sama ministerka spravodlivosti tvrdí, že cez osobné bankroty by sa počet nevybavených exekúcií podarilo stabilizovať o viac ako 10 rokov. Keď sa pozrieme na štatistiky, zistíme, že ministerka je veľká optimistka: Pri vybavených bankrotoch hovoríme o malých tisícoch za celý rok, čo je počet nových exekúcií možno za týždeň. Nie, Slovensko, žiaľ, nie je krajina, ktorá by vedela poskytovať pomoc či konkurzné poradenstvo občanom a dlžníkom na individuálnej báze.
Navyše, Slovensko už veľké oddlžovania za sebou má. Oddlžovanie bánk za chyby politických nominantov stálo 670 eur na obyvateľa, viacnásobné oddlžovanie nemocníc stovky eur. Zjednodušene: ak by štát tieto peniaze občanom „cez dane nevzal“, alebo by im ich vrátil účelovo viazané na splatenie dlhov, podľa môjho odhadu (keďže medián exekúcií nie je verejne známy) by to viedlo k zásadnému zníženiu ich počtu.
Keďže štát zlyhal v procese vzniku exekúcií, legitímne by bolo, ak by občanov za svoje zlyhania odškodnil. A žiaľ, keďže nie je schopný odškodňovať či pomáhať na individuálnej báze, je plošná exekučná amnestia legitímnym až nevyhnutným krokom na ozdravenie pomerov. Samozrejme, musí byť spojená aj s prevenciou a sfunkčnením štandardných mechanizmov. Bez riešenia existujúcej situácie sa totiž môže stať, že po ďalšej hospodárskej kríze bude Slovensko rozdelené na exekuovaných a neexekuovaných. Ale aby som dal odporcom amnestie aj raz za pravdu – áno, amnestia je čiastočne nesystémový krok. No v situácii, keď systém a štát zlyháva, musíte rozťať gordický uzol nesystémovo. Pre vyšší záujem a vyššie blaho v budúcnosti.
autor je makroekonómom Ekonomického inštitútu a autorom trilógie publikácií Nemecký štandard pre Slovensko.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.