upíri a nemecký expresionizmus
Počiatky hororu vo filme možno vystopovať až do nemej éry a hnutia nemeckého expresionizmu, známeho využívaním špecifických umeleckých postupov – odmietal filmový realizmus a využíval vizuálne skreslenia a hyperexpresívne predstavenia na reflektovanie vnútorných konfliktov. Nie je preto prekvapením, že sa pre toto obdobie stali ikonickými práve filmy Kabinet doktora Caligariho (1920) a Upír Nosferatu (1922) Friedricha Wilhelma Murnaua, ktoré tiež patrili pod hnutie expresionizmu. Položili základy žánru využitím expresionistických obrazov na vyvolanie hrôzy u divákov, ktorí sa dovtedy nemali ako pasovať s takýmto spôsobom vizuálneho vyjadrenia. Nemé hororové filmy sa často spoliehali na tieňohru, extravagantný make-up (badateľné najmä u jašteričieho Maxa Schrecka v roli grófa Orloka) a dramatické osvetlenie, spoločne tvoriace temné surrealistické prostredie.
ono to žije!
Medzivojnové a vojnové obdobie sa spájalo s vytvorením nových „strašidiel“ strieborného plátna. Štúdiá Universal priniesli ikonické obludy, ktoré už navždy pozmenili trendy žánru. Tieto filmy predstavili divákom klasické monštrá v podaní hercov ako Bela Lugosi a Boris Karloff, čím vytvorili pôdu pre trvalú popularitu hororových ikon. Z Nosferatu sa stal Drakula (1931), a nielen adaptácia legendárneho románu Brama Stokera bola rezonujúcou témou, ku ktorej sa tvorcovia dodnes radi vracajú. Aj Mary Shelley a jej Frankenstein (1931) stále akosi nedokážu zmiznúť z hľadáčika terajších filmárov. Svedčia o tom aj očakávané remaky Roberta Eggersa a Guillerma del Tora, ktoré sa k nám dostanú v najbližších dvoch rokoch.
zombies a supernaturálno
50. a 60. roky boli akýmsi míľnikom v súvislosti s posunom v strašidelnej téme cez psychológiu postáv, s občasným primiešaním supernaturálnej témy. Azda najvhodnejším príkladom je „majster napätia“ Alfred Hitchcock, žánrový revolucionár, ktorý filmom Psycho (1960) poukázal na mentálne poruchy a dokonca išlo o výnimočný prípad, kedy hlavná hrdinka zomiera už v prvej polovici filmu. Rosemaryino dieťa (1968) Romana Polanskeho či Noc živých mŕtvych (1968) Georga A. Romera o zombie prevrate skúmala spoločenské úzkosti a teror z neznáma.
mŕtvi teenageri
V nasledujúcich dvoch dekádach došlo k nárastu slasheru a nadprirodzeného hororu, príkladom ktorého sú neslávne známy Michael Myers z Halloween (1978), Texaský masaker motorovou pílou (1974) či Nočná mora z Elm Street (1984). Slasher je definovaný psychopatickým vrahom s ostrým predmetom, ktorý stalkuje skupinu osôb, väčšinou mladých ľudí. Vychádzal z talianskeho podžánru 60. a 70. rokov, Giallo: thrillerové knižné predlohy v žltých obálkach boli inšpiráciou pre vznik adaptácii prekypujúcich mysterióznom, explicitnými scénami, dynamickosťou kamery a hrôzostrašným soundtrackom. Slasher teda pokračoval v jeho tradícii. Bola preň typická aj postava tzv. „final girl“, teda posledného dievčaťa, ktoré sa v poslednej chvíli postaví tvárou tvár obávanému vrahovi, a poráža ho. Maskovaní vrahovia alebo nadprirodzené entity mučiace nič netušiacich ľudí narážali na obavy novej generácie – po Vietnamskej vojne sa už stratila viera v človeka, horor začal upúšťať od klasického mysteriózna či monštier a objavili sa skutoční ľudia, vyšinutí jedinci.
kultové klasiky
Deväťdesiate roky a začiatok roku 2000 priniesli po množstve nevydarených slasher pokusoch oživenie záujmu o horor, pričom filmy ako legendárne Mlčanie jahniat (1991), Výkrik (1996) či Šiesty zmysel (1999) spájali strašidelné s prvkami tajomstva a psychologického thrilleru. Aj ázijská vlna získala v tomto období medzinárodné uznanie vďaka adaptácii Kruh (1998) a Nenávisť (2002), ktoré neskôr ovplyvnili aj západný prístup k žánru.
z každého rožka troška
Hranice hororu sa v posledných rokoch rozšírili nad rámec poznaného. Autori skúmajú nové podžánre typu found-footage ako Paranormal Activity (2007), povýšený horor, ktorý vykladá príbeh s experimentálnejším, umeleckejším prístupom, ako Prekliate dedičstvo (2018). Režisér Jordan Peele vyniká svojou výnimočnou prácou na sociálne uvedomelom podžánri s rasovou tematikou. Jeho Uteč (2017) Nie, nie (2022), či Midsommar (2019) relatívneho nováčika Ariho Astera patria k tomu najlepšiemu, čo nám v posledných rokoch mohlo nahnať zimomriavky. Za spomienku stojí aj Talk to me (2023) s návratom k médiám a vyvolávaniu duchov.
Existencia hororu nás len utužila v láske k hrôze. Či už preferujete klasiku, moderné twisty alebo sa tešíte na ďalší výbuch kreativity v tomto žánri, s odvahou prekročte hranice tohto temného sveta filmu a objavte, čo na vás ešte ako na slasherovskú final girl čaká za rohom... alebo pod posteľou.
Autorka je členkou novovzniknutej mladej redakcie .týždňa a študentkou Filmových štúdií na Vysokej škole muzických umení v Bratislave.