V súvislosti s hrôzou v Moskve považujem za dôležité opísať osem obrazov, ktoré ma prenasledujú.

Správa z agentúr: asi 50 tisíc Pakistancov v Karáčí včera demonštrovalo na podporu prísnych zákonov, ktoré trestajú urážku islamu smrťou.

Pred 21 rokmi sme mali v Československu prvé slobodné Vianoce a Silvestra. Ani nie päťsto kilometrov na juhovýchod od Bratislavy však zúrila občianska vojna.

Takto sa to robí. Pomyslel som si, keď som videl fotky nášho ministra zahraničia, ako beží (sám, hoci obklopený masou iných tiel) ulicami Budapešti. Jeho maratón je podľa mňa skvelou správou, z viacerých dôvodov.

V týchto dňoch prebiehajú dva dvôležité festivaly: BLAF v Bratislave a ŽLF v Žiline.

Milý Barack – nepoznám protokol a tak mi prepáčte, odkundesovi zo strednej Európy, ak som nezdvorilý či nepatrične familiárny. Vy však viete, že to myslím dobre.

Nedávno som do tejto rubriky napísal článok s názvom Pozor na nich! Vrátil som sa v ňom k praktikám troch čudných nadácií, ktoré zbierajú peňazí od darcov na „biedne deti v chudobných krajinách“. Tie praktiky považujem za neférové a manipulatívne. V závere som spomenul, že sa tu objavila ďalšia netransparentná nadácia. Ľudia z nej sa mi ozvali – a žiadali opravu.

Kolega Andrej Bán v Kritickej prílohe, ktorú uverejňujeme v .týždni 32/2009, spomína jednu dôležitú knižku. Ide o knižku Hannah Arendt: Eichmann v Jeruzaleme (Zpráva o banalitě zla).

Hovorí sa, že rodinu a susedov si nevyberáme. Opakované výskumy ukazujú, že práve to druhé vnímame ako svoje bytostné ohrozenie.

Prečítal som si správu o tom, ako v japonskom meste Rikuzentakata idú zachraňovať dvadsaťsedem metrovú borovicu – ako symbol nádeje. Potom som si pripomenul slovenský holorub – ako ilustračný symbol beznádeje.