S nedávnym štartom nového školského roku sa začala nedeľná „depka“ nielen žiakom, ale aj mnohým rodičom a učiteľom. Ako bojovať so strachom a úzkosťou, ktoré prežíva nejedno dieťa pri ceste do školy?

Napriek vysokej uhorkovitosti tejto sezóny na mňa doľahlo veľa práce, takže sedím celé dni pri stole a píšem čierne guľôčky. Som tu sám, bude to taký opustený opus. Z domu vychádzam len na futbal a kúpiť si praclíkový croissant, lebo inak mi všetko a kedykoľvek donesú. V kuchynskej zásuvke mám hrubý herbár pestrofarebných jedálnych listov akejkoľvek proveniencie, stoicky čakajúcich na svoju príležitosť, pretože už tušia, že to zase vyhrajú Japonci s chladenými rezancami Hiyashi Chuka v sójovo-octovej omáčke so sušenými paradajkami, vajíčkom, jablkom, uhorkou, horčicou, morskými riasami, zázvorom, cibuľkou a sezamovými semiačkami. A nakladaný bambus. Totemo oishikatta de su.

Trikrát z predvolebnej Británie: o nefunkčnom spolužití s moslimami, o vyšetrovaní vojny v Iraku a o nových konzervatívnych témach.

Mnohí to považujú za zázrak – Irak volil, napriek opätovnej vlne bômb a atentátov, napriek únave z vojny, slobodne, demokraticky a najmä takmer masovo. Istým spôsobom to je v kontexte regiónu naozaj zázrak. Aj keď nevedno, aký trvanlivý ten zázrak bude.

Na česko-poľskom pohraničí, na Tešínsku, ktosi ničí dvojjazyčné názvy dedín, miest a ulíc, ktoré sa tam nedávno objavili. Človek by to označil za hlúposť, detinské vystrájanie, a presne tak to vníma aj polícia, ktorá to rieši ako banálne priestupky, čo v našich krajinách znamená, že nerieši nič. Lenže zopár desiatok tisícov tešínskych Poliakov, posledná menšina, ktorá sa v Česku po vyvraždení Židov Nemcami a vyhnaní Nemcov Čechmi udržala, sa na to díva inak. Patrilo by sa k poľskej menšine dodať cudzie slovo autochtónna, teda pôvodná, taká, ktorá sa nedá označiť za prisťahovaleckú.

29. 9. 1999 som v popoludňajších hodinách vystúpil z vlaku v Trstenej. Nemohol som inak, lebo to je konečná stanica a ďalej už ani nie sú položené koľajnice. Namieril som svoje kroky k miestnemu františkánskemu kláštoru, položil som svoj kufor na zem a trikrát zazvonil na zvonček...

Taký je film Cigarety a pesničky dokumentaristu Mareka Šulíka, ktorý vznikol na pôde projektu AfterPhurikane giľa etnomuzikologičky Jany Belišovej. Nielen oni dvaja doň svoje duše vložili, ďalší si tam idú dušu vyspievať či inak vymuzicírovať, niekedy tam duša pomedzi slová uniká z úst v podobe nikotínového obláčika. A divák sedí a nasáva – zrakom, sluchom, dušou.

Českí žiaci budú mať od septembra nový nepovinný predmet Filmovú a audiovizuálnu výchovu. Na školách, kde na to majú potrebné technologické a personálne zabezpečenie, môžu deti nakrúcať vlastné filmy, animácie alebo dokumenty.

Ani tentoraz žiadna z politických strán veľmi nebojovala o ministerstvo školstva. Veď kto inteligentný a ctižiadostivý by stál o zástupy večne nespokojných učiteliek a žiakov, ktorí sami voliť ešte nemôžu. Aj ich rodičov dnes zaujíma všetko možné okrem školstva. Pritom nikto od ministra nečaká, že rozdelí vody Červeného mora a učiteľov a študentov prevedie do Zeme zasľúbenej. Väčšina žiakov by pre šťastie dokonca nepotrebovala dotykové tabule ani výkonné notebooky do každej lavice. Určite by nás milo prekvapili, no toto všetko nám úplne vynahradia schopní, motivovaní a neprepracovaní učitelia.

Dohodli sme sa na pive v jednom petržalskom lokáli. S rozhovorom nemal problém, ak neuvediem jeho meno. „Aj tak si to, čo ti poviem, prekrútite.“ Kedysi som ho učil na gymnáziu, v triede maturantov, ktorá bola dosť podpriemerná, patril k najbystrejším.