Galérie sú zvláštnymi priestormi. Väčšinou je v nich úctivé, ba priam až zbožné ticho. Aj v divadlách a koncertných sieňach filharmónií je to tak, ale len pred (a v prípade slabšieho výkonu vystupujúcich aj po) umeleckej produkcii.

Môžeme si o tom myslieť, čo chceme, ale Jaroslav Haščák a Marek Dospiva sú ľudia, ktorí európskemu priestoru rozumejú. Okrem iného preto, že tu videli svoje miliardy, na ktoré premenili dva milióny, ktoré do počiatku svojho podnikania dali pred polovicou deväťdesiatych rokov. Sú ľudia, ktorí to považujú za rozprávku, všetci navyše čítali spis Gorila... ale to nič nemení na tom, že Haščák a Dospiva sa v priestore, ktorý zase ja, naopak, považujem tak trochu za svoj, vyznajú veľmi dobre. Niekedy možno až príliš.

Bratia Grimmovci patria v roku 1837 medzi najvýznamnejších nemeckých učencov. Majú za sebou vydanie rozprávok, ktoré dostali ich meno, sú autormi nemeckých mýtov a povestí, ale aj nemeckej gramatiky. Nechcú byť ničím iným než učencami, bádajúcimi v tichosti svojich študovní. A predsa.

Ron Asheton dnes patrí medzi najlepších gitaristov všetkých čas, dlhé roky mu však tento titul odopierali. No pred svojou smrťou v roku 2009 ako kapelník legendárnych The Stooges dokázal, že mu právom patrí.

Volala mi kamarátkina mama, aby som sa jej pozrela na tých internetoch, kedy a kde dávajú toho Renoira a koľko vlastne teraz stojí lístok do kina, lebo ona tam nebola aspoň 30 rokov. Rozmýšľala som, či aj moja mama bola v kine, odkedy som jej sedela na kolenách v Obzorke na Lassie sa vracia, ona mi čítala titulky a spolu sme si pri tom poplakali. No, možno so žiakmi ako dozor na nejakom vojnovom sovietskom filme. Občas mamu zoberiem na koncert či do divadla, ale do kina, to mi nikdy nenapadlo. Chodia vôbec ešte seniori do kina? A na aké filmy?

Našla som Kubu mimo Kuby, povedala som nedávno svojmu priateľovi. Zasmial sa. Myslel si, že sa snažím vymyslieť fikciu, niečo literárne. Ale nie, myslela som to naozaj. V Brazílii som od jednej sedemdesiatročnej Kubánky dostala medailónik Milosrdnej Panny z Cobre. „Nebola som späť od roku 1964, keď som odišla,“ povedala mi, keď mi dávala do rúk malý klenot, ktorý patril jej matke.

V obrovskej „nicote" prvej polovice sedemdesiatych rokov sme sa v krčme často zhodli na tom, že komunisti to už dlho nevydržia a že Kuře v hodinkách je najlepšia domáca rocková platňa. Vedomie oboch vecí nás hrialo a posilňovalo.

Rapper Branislav Kováč, alias Vec, nedávno získal dve ceny na Radio Radio_Head Awards. Albumom roka 2012 sa stalo jeho CD Stereo Farbo Slepo, ktoré si prvýkrát vydával sám. Vraj je zdravé pridať si k tvorbe aj troška administratívnej práce a biznisu.

Rytmus, Dudko z Paneláku a Bruce Willis v jednom filme? To fakt, alebo si niekto robí srandu? Piata Smrtonosná pasca sa odohráva v Moskve a v Černobyli, nakrúcala sa v Budapešti v americkej produkcii, hrajú v nej aj Slováci a premieta sa po celom svete. Globalizácia v jednej zo svojich čírych podôb, poldruhahodinové dokazovanie, že aj starnúci Bruce Willis je lepší ako žiadny. Nie je, ale nechajme to, zatiaľ žijeme veľmi úspešný a pestrý filmový rok.

Budúci týždeň bude skrátený a jeho druhú polovicu strávim zrejme na Liptove. Záhradným prácam sa asi nebude dať vyhnúť. Ale možno bude pršať, a tak by som mohol konečne dočítať Židovský policejní klub Michaela Chabona. Jeho Úžasná dobrodružství Kavaliera a Claye sa pre mňa stali knihou posledného roka či dvoch. Policajný klub ju v internom rebríčku nepreskočí, aj tak sa však už teraz teším na Chabonovu tretiu knihu, Záhady Pitsburgu, čakajúcu na stole.