Keď nový hannoverský kráľ Ernst August II. zruší ústavu krajiny, patria medzi siedmich (len siedmich!) profesorov göttingenskej univerzity, ktorí sa postavia proti tomuto aktu svojvôle. O šesť týždňov ich kráľ prepustí. Bratia Grimmovci sú monarchisti, ale svojím rozhodnutím stoja pri vzniku republikánskej slobodnej voľby povedať NIE.
Ludvík Vaculík 20. novembra 2012 píše v Lidových novinách o svojej návšteve medzi študentmi Strednej odbornej školy veterinárnej v Hradci Králové: „Protože žiju dost dlouho, řekl jsem jim hlavní životní poznatek. Že důležitější, než to, co chceme, je vědět, co máme odmítat. Tohle je mnohem víc!“ Je to opačný pohľad ako výčitka mladej generácii, že nevie, čo chce. Ale Ludvík Vaculík hovorí najmä niečo iné: že si toto „nie“ musel vyvzdorovať v najťažších rokoch komunistického režimu po sovietskej okupácii Československa. Patril k nemnohým, čo mali na to odvahu. Ale úspech tých nemnohých závisel práve od toho, že vedeli odmietať.
Dvadsaťtri rokov žijeme vo svete, ktorého základnou vlastnosťou je slobodná voľba. A predsa je schopnosť odmietnuť „diktát módy, reklamy, peněz“ možno ešte ťažšia ako predtým. A najťažšie je podľa Vaculíka vzdorovať väčšine: „Ta totiž, to ještě sami objevíte, skoro v ničem v politice nemívá pravdu.“
Pred rokom 1989 som dlho nemal odvahu ako LudvíkVaculík. Kým som sa naučil hovoriť NIE, usiloval som sa aspoň nehovoriť ÁNO. Ale v novembri 1989 som mal už opojný pocit slobodného človeka a povedal som si, že už svoje NIE nezamlčím. Dnes viem, aké je to nesmierne ťažké. Lebo človek túži byť s ostatnými, neodlišovať sa, nerobiť si nepriateľov, neostať sám, splynúť s okolím. Ísť proti prúdu je ťažké, úmorné, vyčerpávajúce. Riskantné. Človek si často hovorí, a ešte častejšie mu to hovoria druhí, načo to všetko je. Slobodná voľba povedať NIE je však niečo také elementárne, ako dýchanie vzduchu. Ani pri ňom sa nepýtame, či stojí za to.
Ludvík Vaculík 20. novembra 2012 píše v Lidových novinách o svojej návšteve medzi študentmi Strednej odbornej školy veterinárnej v Hradci Králové: „Protože žiju dost dlouho, řekl jsem jim hlavní životní poznatek. Že důležitější, než to, co chceme, je vědět, co máme odmítat. Tohle je mnohem víc!“ Je to opačný pohľad ako výčitka mladej generácii, že nevie, čo chce. Ale Ludvík Vaculík hovorí najmä niečo iné: že si toto „nie“ musel vyvzdorovať v najťažších rokoch komunistického režimu po sovietskej okupácii Československa. Patril k nemnohým, čo mali na to odvahu. Ale úspech tých nemnohých závisel práve od toho, že vedeli odmietať.
Dvadsaťtri rokov žijeme vo svete, ktorého základnou vlastnosťou je slobodná voľba. A predsa je schopnosť odmietnuť „diktát módy, reklamy, peněz“ možno ešte ťažšia ako predtým. A najťažšie je podľa Vaculíka vzdorovať väčšine: „Ta totiž, to ještě sami objevíte, skoro v ničem v politice nemívá pravdu.“
Pred rokom 1989 som dlho nemal odvahu ako LudvíkVaculík. Kým som sa naučil hovoriť NIE, usiloval som sa aspoň nehovoriť ÁNO. Ale v novembri 1989 som mal už opojný pocit slobodného človeka a povedal som si, že už svoje NIE nezamlčím. Dnes viem, aké je to nesmierne ťažké. Lebo človek túži byť s ostatnými, neodlišovať sa, nerobiť si nepriateľov, neostať sám, splynúť s okolím. Ísť proti prúdu je ťažké, úmorné, vyčerpávajúce. Riskantné. Človek si často hovorí, a ešte častejšie mu to hovoria druhí, načo to všetko je. Slobodná voľba povedať NIE je však niečo také elementárne, ako dýchanie vzduchu. Ani pri ňom sa nepýtame, či stojí za to.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.