Kam sa pohneme, odvšadiaľ na nás vyskakuje. Z časopisov, zo zoradených kníh o zdravom stravovaní pomaly v každom kníhkupectve. Usmieva sa na nás a volá – ak si ma neochutnal, si obyčajný chudák (čítame lúzer). Smoothie (čítame smútí).

Slovenskými a svetovými médiami prehrmeli v posledných dňoch dve veľmi podobné správy z Číny. Prvá o tom, ako čínsky zamestnávateľ zobral 6 400 zamestnancov do Francúzska a druhá ako zase iný zamestnávateľ zobral 12 700 zamestnancov do Thajska na dovolenku. Čísla sú výnimka, ale branie zamestnancov na dovolenky je v Číne bežné. Je to súčasť systému bonusov. A tých je tu dosť. Od najmenších, ako tomboly (každý zamestnanec niečo vyhrá) cez trinásty, niekedy aj štrnásty plat, alebo šialené odmeny ako noc s japonskou pornoherečkou či automobil Porsche, až po spomínané zájazdy.

Niekoľko desiatok učiteľov z Dubnice a Myjavy protestovalo pred Úradom vlády proti ukončeniu štrajku a zavádzajúcim informáciám o ich platoch.

Obraz mladej ženy s červenými perami, vyčesanými tmavými vlasmi a mandľovými očami namaľoval Gustáv Klimt v roku 1907. Ženu stvárnil ako ikonu v zlatej mozaike. Adele Bloch-Bauer sa ocitla na najvýznamnejšom obraze viedenskej belle epoche.

Bol jednou z najväčších hviezd svojej doby. No slávu a peniaze vymenil za to, aby mohol slúžiť svojej vlasti, čo ho nakoniec stálo život. Swingová legenda Glenn Miller.

Milí priatelia, bola raz taká jedna baba u nás v Jure a tá mala dlhé nohy, dlhé vlasy a veľmi vysoké ambície. Bola staršia a strašne nedosiahnuteľná, v podstate aj neobsiahnuteľná a keby nebola taká konkrétne hmotná, bola by aj vzletne éterická. Nebola nejako extra štíhla. Bola skôr ten typ krv a mlieko, blond vlasy a kabelka. Žena, ktorá keď to v správnom momente nepodchytí, tak sa raz premení na matrónu, na ženštinu s klobúkom a pávími perami.

Problém Slovákov nie je, že svoju krajinu azda milujú prehnane, ale že ju naopak nemilujú dostatočne. Príklady Švajčiarov, či Škandinávcov ukazujú, že láska k vlasti, zmysel pre dobro politickej obce, občianska angažovanosť a poctivá správa vecí verejných spolu súvisia.

Volám sa Andrej Bán a som vnuk akademického sochára Pavla Bána, autora sochy Stalina, ktorú včera vystavili pred SNG ako hlavnú „atrakciu“ výstavy Prerušená pieseň / Umenie socialistického realizmu 1948 – 1956.

Sťažnosti hráčov na kvalitu ľadu v bratislavskej hale sem tam pokračujú (hoci taký Havlát ľad pochválil). Ľudia, ktorí majú ľad na starosti, však robia všetko, čo sa dá. Trávia na štadióne takmer všetok čas, dávajú do toho celú svoju energiu, neustále niečo merajú a vylepšujú. Pritom nemajú zaplatené nijaké nadčasy, a ich plat je smiešny. Pes je niekde zakopaný, ale u ľadárov to nebude.

Málokedy mi pripadá názov tejto rubriky taký príznačný. V krajine, ktorá je kvôli nekončiacej vojne a druhému kolu prezidentských volieb (bude 7.11.) stredobodom svetových správ treba žiť – alebo pobyt v nej treba prežiť. Týchto pár riadkov píšem na izbe guesthousu Zarafshan v meste Mazár e Šaríf v Severnej provincii. Slúžia ako „predkrm“ reportáží, ktoré, verím, o pár dní v zdraví prinesiem domov.