Veľká (ako sa jej hovorilo predtým) či prvá svetová (ako sa jej hovorí dnes) vojna bola najväčšou tragédiou Európy za posledných dvesto rokov. Bola skutočnou samovraždou Európy; ranou, z ktorej sa už ako civilizácia nespamätala. Bola oveľa väčšou tragédiou než druhá svetová vojna, ktorá bola heroickým zápasom proti protivníkovi, ktorého z morálneho hľadiska bolo nevyhnutné poraziť, pretože prvá svetová – na rozdiel od tej druhej – bola vlastne zbytočná.

Tak ako je vojna drogou pre vojnových fotografov, tak sa stala drogou aj pre maliara Ladislava Mednyánszkeho. Fascinovala ho, priťahovala, odpudzovala i inšpirovala. V blízkosti frontových línií strávil veľa mesiacov. Dobrovoľne a rád.

Ukrajinský prezident Petro Porošenko si pred niekoľkými dňami mohol po prvý raz vychutnať pocit víťaza. Po niekoľkomesačných tvrdých bojoch sa podarilo ukrajinskej armáde a jednotkám Národnej gardy oslobodiť státisícové východoukrajinské mestá Slavjansk a Kramatorsk.

Pravidelne niekoho sobášim. Teraz je sezóna. V lete 2011 ma z Bratislavy do Tomášova viezol taxikár. Keď sa dozvedel, že tam idem sobášiť, vraví mi: „Cha, myslíte si, že tí dvaja navždy spolu vydržia? Dnes to už nie je tak ako v čase našich rodičov. Dávam im päť rokov. Ak vydržia desať, tak dole klobúk pred nimi a ak vydržia pätnásť, tak im osobne prídem potriasť rukou. A ja som vydržal osemnásť rokov, potom to skončilo.“

Vypuknutie Prvej svetovej vojny privítalo veľa Poliakov s nádejou. Brali ju ako šancu na zmenu geopolitickej situácie. Poľsko od roku 1795 na mape Európy ako štát neexistovalo, pretože bolo rozdelené medzi tri veľmoci: Rusko, Rakúsko a Prusko (neskôr Nemecko). Poliaci počas týchto rokov niekoľkokrát povstali so zbraňou v ruke, vydobyť si nezávislosť sa im však nepodarilo. Na to, aby uspeli proti tesnému spojenectvu troch mocností, boli príliš slabí. Čakali teda na svoju šancu, veľký konflikt, v ktorom by Berlín, Viedeň a Petrohrad stáli na opačných stranách barikády.

Endre Ady, náš prorocký básnik, ktorého svojho času Slováci veľmi dobre poznali, nazval vojnu „hroznou nocou“. Videl jej hrôzy od prvej chvíle, ešte keď jej výbuch oslavovali po celej Európe davy ľudí. Úprimne povedané, sotva by som ju vedel zvažovať na makroúrovni (krajiny, národa), veď tak ako pre mnohých Slovákov, Poliakov, Maďarov a Európanov, aj pre mňa je predovšetkým osobnou minulosťou.

Vyše dvanásťtisíc slovenských mužov starších ako devätnásť rokov nechce bojovať v prípade vojny. Okresné úrady doslova zaplavili žiadosťami, v ktorých z dôvodu rozporu svedomia alebo náboženského vyznania odmietajú nástup do armády v prípade mimoriadnej služby.

Moja provokatívna téza znie: To, čo sa zväčša nazýva „sexuálnou revolúciou“, žiadnou revolúciou nie je. Naopak, ide o reakciu v politickom zmysle, čo znamená návrat k pohanstvu.

Grécke voľby otriasli starým kontinentom. Pritom sa zdalo, že popri ukrajinsko-ruskej kríze a hrozbe islamizmu nemôžu legitímne voľby v krajine, ktorá nie je vo vojne, spôsobiť taký rozruch. Ale šok to bol – lebo naraz sa ukázalo, že grécky problém trvá.

Keď prišla Aliancia za rodinu s referendom, napadlo mi, či sa ním neublíži homosexuálom, ale paradoxne aj katolíkom. Dnes je moja obava ešte silnejšia.