Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Až keď zmiznú sochy Lenina

.luboš Palata .časopis .politika

Ukrajinský prezident Petro Porošenko si pred niekoľkými dňami mohol po prvý raz vychutnať pocit víťaza. Po niekoľkomesačných tvrdých bojoch sa podarilo ukrajinskej armáde a jednotkám Národnej gardy oslobodiť státisícové východoukrajinské mestá Slavjansk a Kramatorsk.

„Slavjansk bol symbolom zločinnosti, násilia a nebezpečenstva. Sľubujem, že s nami prichádza poriadok a bezpečie pre všetkých,“ hlásil prezident, oblečený v poľnej vojenskej uniforme, miestnym ľuďom na námestí v Slavjansku. Námestí, ktorému – ako všade tu na východe Ukrajiny – dominuje Leninova obria socha. A hovoril to po rusky, aby tým dal najavo, že ruská národnosť väčšiny tunajšieho obyvateľstva nebola nikdy pre Kyjev problémom.
Nevítali ho žiadne nadšené davy, na prezidenta obklopeného početnou vojenskou ochrankou sa prišlo pozrieť iba pár ľudí. Neozývali sa však ani žiadne nenávistné výkriky, len žiadosti o pomoc s problémami, ako netečúca voda alebo prerušenie dodávok elektriny. „Sľubujem, že to vyriešime,“ odpovedal trpezlivo Porošenko. Ihneď po oslobodení ťažko skúšaných miest majú byť tunajším ľuďom vyplatené aj meškajúce dôchodky, sociálne dávky a štipendiá, ktorých výplata musela byť pozastavená, keď mestá ovládli proruskí separatisti.
Na návrat k normálu je však nutné urobiť oveľa viac. Boje, pri ktorých došlo aj na tanky, delostrelectvo a letectvo, východoukrajinské mestá ani zďaleka nezničili tak, ako by sa to mohlo zdať na základe niektorých fotografií a televíznych záberov. Väčšie škody boli spôsobné na infraštruktúre, napríklad veľké strojárske továrne v Kramatorsku a Slavjansku budú dlho obnovovať svoju výrobu. Sabotážou je zničená veľká tepelná elektráreň a separatisti pri svojom postupe zničili aj most na jednom z dopravných uzlov.
Ale aj to sa dá v rámci veľkej, stále ešte takmer päťdesiatmiliónovej krajine zvládnuť. Omnoho väčším problémom bude odstrániť škody, ktoré napáchal konflikt na vzťahu tunajších ľudí, väčšinou ukrajinských Rusov, k súčasnej vláde v Kyjeve. Tento vzťah nebol nikdy ideálny a príslušnosť východu Ukrajiny ku Kyjevu bola tunajšími ľuďmi skôr trpená, nieže by ukrajinskú moc mali v nejakej obľube. Aspoň zdanlivej lojalite tunajšieho obyvateľstva pomáhalo to, že od polovice deväťdesiatych rokov vládli v Kyjeve prevažne „ich ľudia z východu“, Leonidom Kučmom počínajúc a Viktorom Janukovyčom končiac.
Pri Oranžovej revolúcii v roku 2004 sa východ Ukrajiny od zvyšku krajiny prvýkrát oddelil. Spomínam si, ako na rozdiel od „oranžového“ Kyjeva bol celý východ Ukrajiny ešte veľa mesiacov po tom zaliaty modrými stuhami v Kyjeve porazenej, ale tu stále víťaznej Strany regiónov. Modré stuhy boli naozaj všade – okolo všetkých ciest, vo všetkých mestách a dedinách.

.o jazyk nejde
Až po Oranžovej revolúcii sa ľudia tu na východe krajiny začali prvýkrát trochu učiť po ukrajinsky. Nešlo však ani zďaleka o masový jav a týkal sa predovšetkým mládeže a tých, ktorí chceli pracovať na vyšších postoch v štátnej správe a v štátnych firmách. Ale aj tak príťažlivosť Ruska v tejto najvýchodnejšej časti krajiny, kde žije väčšina z 10 miliónov ukrajinských Rusov, výrazne prevyšovala vplyv Kyjeva. A pokusy so štúdiom ukrajinčiny sa skončili, keď kandidát ukrajinského východu Viktora Janukovyča vyhral v prezidentských voľbách. Spomínam si na posledné Janukovyčovo predvolebné zhromaždenie, ktoré ma popri podivnej zmesi postsovietskeho nevkusu šokovalo aj tým, že sa priamo v srdci Kyjeva celé odohrávalo výhradne v ruštine.
Ale o ruštinu a ukrajinčinu v dnešnej kríze vôbec nejde. Rozdiel medzi týmito jazykmi nie je oveľa väčší, než medzi češtinou a slovenčinou. Dvojjazyčnosť bola a je pre Ukrajincov, hádam iba s výnimkou najzápadnejších častí v okolí Ľvova, niečím úplne normálnym a prirodzeným. Ide o to, že tu na východe Ukrajiny prevažoval vplyv Ruska nad vplyvom a silou, ktorú tu mal ukrajinský štát. „Za dvadsať rokov, keď to tu je Ukrajina, som z toho nikdy nič nemal,“ vysvetľoval mi štyridsaťpäťročný Alexander, kedysi donecký baník a dnes taxikár. „Ukrajina bola skorumpovaná, všetko tu bolo drahšie než v Rusku, platy máme pritom dvakrát nižšie než tam. Pozrite sa, čo sa stalo na Kryme, keď si ho vzal Putin. Všetkým zvýšili penzie aj platy. Kiežby si aj nás Rusko vzalo! Preč s tou prekliatou Ukrajinou!“ zanadával si Alexander. „A teraz do nás ešte Ukrajinci chcú strieľať. Keby som mohol, tak sa zoberiem a odídem,“ dodal.
Vo všetkom, čo hovoril, mal Alexander pravdu. Ukrajina bola a je oveľa chudobnejšou krajinou než Rusko. Oligarchický systém krajinu vysáva podobne ako v Rusku za Jeľcina a na rozdiel od Ruska je ukrajinský štát ešte menej fungujúci a ešte viac chaotický. To, že prináša aj viac slobody, demokracie, než má dnešné polototalitné Rusko, väčšinu ľudí tu na východe Ukrajiny nezaujíma. A už vôbec ich nezaujíma nejaké približovanie sa Ukrajiny k Európskej únii. „Ja som nikdy v Európe nebol a so svojím platom ani nebudem. Ja len viem, že všetky tunajšie továrne vyvážali do Ruska, že do Ruska mnoho mojich známych cestovalo za prácou, že tam majú príbuzných, prosto sme jedna krajina,“ snažil sa mi pred pár týždňami vysvetliť situáciu jeden hutník z Mariupoľa na brehu Azovského mora. „Nech si tí Ukrajinci zo západu idú do Európskej únie a nás nechajú, nech ideme k Rusku. My nechceme s nikým bojovať. My to chceme urobiť mierovou cestou. Ako Slováci s Čechmi, nie?“ uviedol rozpad našej federácie ako príklad.

.dezinformačná vojna Kremľa
Rusko, kde skutočne stále robia tri milióny ukrajinských gastarbeiterov, pracuje na získavaní sŕdc a duší ukrajinských Rusov nielen svojou ekonomickou príťažlivosťou, ale aj propagandistickou mašinériou, v rámci ktorej sa ruské médiá – až na pár výnimiek – stali naplno nástrojom v rukách Kremľa.
Po víťazstve kyjevského Majdanu a úteku Janukovyča sa mediálna masáž Ruska zmenila na brutálnu dezinformačnú vojnu, ktorá mierou lží nemá od konca stalinizmu obdobu. A veľká časť ukrajinských Rusov Moskve verí.
Keď som bol na začiatku bojov v Kramatorsku, bol som davom tamojších ukrajinských Rusov takmer zlynčovaný. „Svine novinárske, ťahajte do tej svojej Európy! O nás iba klamete!“ kričali na nás, keď sme sa ocitli na pohrebe jednej z obetí ukrajinského útoku. Zachránilo nás iba to, že jedna z činovníčok separatistov vykríkla: „To sú hlavne ruskí novinári. Tí píšu pravdu. Ľudia, nechajte ich na pokoji!“
Vďaka masáži ruských televízií si väčšina miestnych naozaj myslí, že revolúcia na Majdane bol fašistický prevrat, že v Kyjeve vládne nacistická junta a že Ukrajinci pripravujú proti tunajším Rusom obdobu nacistického holokaustu. Za jeho prvý krok sa vydáva nedávny tragický požiar v Odese.
Navyše to, čo zažili obyvatelia Slavjanska a Kramatorska, bola skutočná vojna. Mŕtvych síce neboli tisícky, ale stovky ich boli. Ukrajinci určite nezabíjali cielene civilistov, ale nejakých ich zabili. Vojna síce nezničila mestá, ale zničené domy v nich nájdete. „Na nejaké rozhovory je už neskoro. Chceme sa odtrhnúť! To Ukrajinci do nás začali strieľať. Ukrajinská armáda zabíja svojich občanov. Je koniec!“ kričala na mňa účastníčka jednej proruskej demonštrácie v Donecku. To, že prví vzali do rúk zbrane separatisti, ju nezaujímalo.

.sovietsky zväz trvá
Nájdu sa aj Ukrajinci, ktorí tvrdia, že snažiť sa udržať takto zmýšľajúci región nemá vlastne zmysel. „Len ich nechajte, nech si idú, keď takto zmýšľajú. A potom zadrôtujeme hranice. Keď chcú byť v Rusku, nech si tam sú. Škoda vynakladať na nich námahu,“ hovoril mi pred dvoma týždňami jeden mladý Kyjevčan.
Niečo na tom bude. V tejto podivnej časti Ukrajiny zakopávate stále o pomníky Lenina, námestia Marxa a Engelsa, ulice Červenej armády. Kým tam tí Leninovia budú stáť, dovtedy miestnym ľuďom nedôjde, že to bol zločinec a vrah, že na Sovietsky zväz nemajú byť hrdí, ale majú sa zaň hanbiť, ako sa hanbia Nemci za Hitlera a tretiu ríšu. A kým tu tie Leninove sochy budú, stále to tu bude viac Putinova Eurázia ako naša Európa. Nehovoriac o obrovskom probléme, čo s tunajším ťažkým priemyslom, stratovými baňami a viacerými obrovskými závodmi, ako je lokomotívka v Luhansku, orientovanými na vývoz do Ruska.
Zatiaľ však stále trvá vojna Ukrajincov s ruskými okupačnými silami, doplnenými o miestnych separatistov, o východ Ukrajiny. Miliónový Doneck a asi polovičný Luhansk sú stále v ruských rukách. Ďalšia vojna môže priniesť ešte veľa obetí, mnoho škôd, môže ešte viac vzdialiť desať miliónov ukrajinských Rusov od Kyjeva. Aj keď Petro Porošenko a Ukrajinci vyhrajú túto vojnu, budú musieť vyhrať ešte mier. Budú si musieť získať srdce, rozum a myseľ ukrajinských Rusov. Bude to ťažké. A Kremeľ urobí aj po vojne všetko pre to, aby sa tak nikdy nestalo.
.autor je redaktor MF DNES. Niekoľko týždňov strávil v Donecku, Kramatorsku a Mariupoli.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite