Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Maliar na fronte

.eva Čobejová .časopis .prvá svetová vojna

Tak ako je vojna drogou pre vojnových fotografov, tak sa stala drogou aj pre maliara Ladislava Mednyánszkeho. Fascinovala ho, priťahovala, odpudzovala i inšpirovala. V blízkosti frontových línií strávil veľa mesiacov. Dobrovoľne a rád.

Ladislav Mednyánszky si aj 26. júla 1914 ako obvykle robí zápisky do svojho denníka. A ako obvykle sa v nich prihovára svojmu „zlatému, drahému druhovi“ Bálintkovi, svojmu zosnulému a milovanému Nyulimu. Opäť píše, že sa utieka len k nemu, lebo on je jeho nádej a útecha. Ale okrem toho si zapíše: „Odvčera je vo svete vojna, ktovie, dokedy to bude trvať? Zatiaľ so Srbskom, ale potom možno aj s Ruskom?“ O pár dní neskôr už Mednyánszky hľadá možnosť, ako sa dostať na front.
Barón má v tom čase 62 rokov. Je už uznávaným maliarom, hoci jeho najväčšia sláva príde až o mnoho rokov neskôr, až dlho po jeho smrti, keď sa  jeho obrazy budú na aukciách predávať za státisíce eur.
Barón Mednyánszky by mohol vojnu pokojne sledovať z rodinného sídla v Beckove alebo v Strážkach, mohol by ju tráviť aj vo svojom ateliéri v Budapešti či vo Viedni. Lenže, on, večne nepokojná duša, ktorú priťahovali katastrofy, sa chce dostať čo najbližšie k boju. Najprv to skúša cez Červený kríž. Jeho vedenie žiada ministerstvo vojnových záležitostí, aby Mednyánszky ako „...človek ľahko znášajúci útrapy, ktorý svoj pracovný potenciál ponúka dobrovoľne, dostal bojové zaradenie, čo odôvodňuje tým, že si veľmi želá byť vyslaný na front, aj ako maliar, aby mohol získavať bezprostredné dojmy pre svoje neskoršie práce“.
Maliar to skúša aj inými cestami – prihlási sa novinám Budapesti Hírlap za vojnového spravodajcu. Na ministerstvo tak putuje ďalší list, v ktorom redakcia žiada, aby bol Mednyánszky delegovaný na front ako vojnový spravodajca. Maliar si dokonca službu na fronte vybavuje aj protekčne cez svojho švagra. Ten sa prihovára za prijatie Mednyánszkeho priamo u ministerského predsedu Tiszu. Nie div, že po takomto nátlaku 28. augusta 1914 Najvyššie veliteľstvo povolilo prijať Mednyánszkeho do Vojnového tlačového strediska ako spravodajcu novín Budapesti Hírlap a Új Idők.

.konečne na fronte
V septembri sa už barón chystá do Haliča na frontové územie. Svojmu švagrovi píše: „Som zásobený všetkými kresliarskymi a maliarskymi potrebami, aj ľahkým a teplým oblečením na obdobie zimnej vojenskej výpravy.“ A na začiatku aj on podlieha naivnej eufórii: „Mesto (Budapešť) je zahalené do zástav a plné nádejí na víťazstvo. Ľudia žijú iba pre dobročinnosť, všetky vrstvy obyvateľstva sa spojili v jedno. Množstvo ranených, prichádzajúcich vlakom, obklopuje všeobecný záujem a skutočná láska. Obecenstvo je často dojaté k slzám a hrnie sa s rôznymi milodarmi k autám, ktoré odvážajú poobväzovaných ranených hrdinov opálených slnkom a ošľahaných vetrom.“ Až o niekoľko mesiacov neskôr si prizná: „Vojna bola taká odlišná od mojej predstavy o nej“.
V októbri 1914 si už maliar, vyzbrojený skicármi, zapisuje prvé dojmy z okolia pevnosti Przemysl, kde sa urputne bojuje. „Kedykoľvek delá vystrelili, otriasala sa zem. Náboje našich batérií lietali vysoko nad našimi hlavami, smerom ku kopcom, ktoré už obsadili Rusi, svišťali takou silou, akú som ešte nepoznal.“  Opisuje, ako pechota postupovala, ako pukali šrapnely, horeli domy, ako do ošetrovne bez prestania prinášali zranených úbožiakov. „Mnoho zrazenej a čerstvej krvi, veľa vzdychania a škrípania zubov.“ Ale okrem opisu bojov si zapíše aj toto: „Pozdĺž doliny bolo vidno biele domy a veže dvoch dedín pomedzi oranžové, červené a zelené koruny stromov. Dlho sme pozorovali tento ohromujúco nádherný a úžasný obraz.“
Zo zápiskov sa dá vyčítať, že vojenský život nebol pre vojnového spravodaja celkom ľahký, hoci sa nikdy nesťažuje. „Niekoľko dní sme ešte strávili v Przemysli, potom nasledoval ústup, tri dni pešo a na vozoch po Krosno,“ zapisuje si. „Zlá cesta, návrat, ubytovanie v okrajovej časti Sanoku, v dome, ktorý poškodila bomba. Všade stopy po Rusoch. Ráno odchod zo Sanoku, večer Przemysl. Cestou cez bojové polia, veľa mŕtvych koní, jazdcov, prevrátené rebriniaky.... Kúsok pred nami sa od zeme odrazil ruský granát, unikajúci ľudia, záprahy, kone. Všeobecný ústup.“ A vojnový spravodajca si zároveň zapíše: „Nádherný mesačný svit okolo Orlova, nádherný obraz mesiaca na oblohe. Zobudil som sa o šiestej hodine, veľkolepý úsvit, krištáľovočisté žiariace nebo, hory takmer čierne, fialová a bronz, voda v rieke silno svieti.“
Mednyánszky robí skice, neskôr podľa nich robí ilustrácie a posiela ich do novín. Skice si odkladá, aby ich neskôr v pokoji svojho ateliéru prepracoval na obrazy.
V januári 1915 je v meste Halič, rakúsko-uhorské vojská niekoľko mesiacov útočia na Rusov, aby opäť získali pevnosť Przemysl. Boje sú urputné, pribúdajú vojenské cintoríny, v Mednyánszkeho skicároch sú ubolení, doráňaní i umierajúci muži. Barón si do denníka krátko poznamená, že Rusi strieľajú na všetko, čo sa hýbe, opíše zákopy, ktoré boli priamo pri palebnej línii, ale potom venuje niekoľko riadkov nadšenému opisu toho, aká bola noc, obloha, snehová pokrývka, počasie, ako sa striedali fialové, jemne modré, teplé sivé, ružové a diskrétne farby.
Detailné opisy prírody, farieb, svetla sa pravidelne v jeho denníkoch striedajú so stručnými informáciami o bojoch. Vo februári 1915 si zaznamená, že boje naozaj zúrili, „naša batéria pálila každých 10 minút. Rusi odpovedali a blízko nás dopadlo viacero šrapnelov“. A dodá: „Nádherné slnečné počasie, teplo, sotva záchvev vetra.“ Alebo: „hore je nebo svetlé, zelenosivé, trochu žltkasté“.

.chýba mi boj
Mednyánszky si stanovil vo vojne umelecký cieľ „plne rozvinúť figurálnu kresbu“. V marci 1915 si zapisuje, čo to znamená: pohyb v postavách a koňoch, zdôraznenie portrétu a pomocou týchto nových prvkov cvičiť (švih) umenie vyššieho stupňa (sugescia). Uvažuje o tom, či by nemal aj písať svoje postrehy a vyvodzovať z nich určité dôsledky či zmeny smerovania, „ktoré citlivejší predvídajú“?
O vojne však v denníkoch uvažuje zriedka. V marci 1915 si kladie otázku: „Keď už bude všetkému koniec, keď bude po vojne, čo bude nasledovať potom???“ Barón predpokladá, že bude narastať význam morálnych hodnôt. „Vzrastajúci vplyv umenia sa po ukončení otvoreného násilia skončí, význam písaného a hovoreného slova opäť porastie.“ A ešte konštatuje: „Možno očakávať veľké spoločenské, národnostné hnutia a budú módne aj ďalšie teórie. Na tomto poli možno potom vykonať čosi užitočné i čosi zlé.“
Občas ho vojna fascinuje, občas ubíja a občas napĺňa veľkým očakávaním, čo z nej vzíde. „Načo je dobré toto hrozné krviprelievanie, mrhanie najskvelejším a najlepším materiálom?“ pýta sa, ale aj si odpovedá: „Lebo stav posledných desaťročí bol už neúnosný!! Smerovanie vývoja príliš jednostranné. Prečo bol neúnosný? Pretože svet citov a pocitov ustúpil hromadeniu jednostranne materialistických vedomostí. Prízraky temna sa zmocnili človeka, ktorý popiera prirodzené zázemie svojho vývoja. Táto vojna je plodom a zároveň i liekom tohto chorobného stavu. Prečo to takto nie je zlé? Lebo je to potrebné. Najlepší, najplodnejší materiál sa oddelí od tohto skazeného sveta, aby sa v stave relatívne povznesenej nezištnosti, vystupňovanej až k heroizmu, dostal ľahšie do astrálu a tam prinášal plody pre skutočný život, a nie pre tunajší rozklad. Viďme, učme sa a radujme sa, že je to takto a nezabúdajme, že to, čo masa nevediacich považuje za najväčšie zlo, je dobré,“ špiritizuje veľký vyznávač teozofie, buddhizmu a diela madame Blavatskej.
Ale o deň neskôr si barón zapisuje celkom vecne: „Cieľom môjho pobytu je vidieť a spoznať vojnu. Čo mi najviac, doteraz najviac chýba? Samotný boj.“ A dáva si úlohu: „Hlavný dôraz treba klásť na to, aby som videl skutočný boj. Namaľovať a vystaviť obraz treba preto, aby prišli peniaze na vojenské účely, hoci aj málo. Treba nájsť príležitosť vidieť boj v akejkoľvek, hoci aj sprostredkovanej podobe, na ňom sa zúčastniť, lebo to by doplnilo celý môj doterajší vývoj a koniec koncov, je to povinnosť všetkých.“
Vyčíta si, že sa nesnažil na fronte lepšie spoznať každodenný život vojakov. On ako človek, ktorý bol majstrom v krajinomaľbe, do ktorej skvelo projektoval svoje pocity a nálady, zrazu rieši nové umelecké zadanie. „Človeka v umení nemožno považovať za zátišie a čisto len za problém malebnej farebnej škvrny. Musí byť psychologickým problémom.“ A priznáva: „Vojna ma opäť spojila s vonkajším svetom, ktorý ma v posledných rokoch prestal zaujímať. Ten obrovský zápas, ktorý som mal a mám to šťastie vidieť zblízka, rozorval celú moju bytosť.“

.opäť na front
Mednyánszky tvrdo pracuje, jeho umelecký program sa napĺňa, rozvíja figurálne motívy, teší sa z toho, že sa „začínajú ohlasovať dobré veci, preto nemožno váhať s rozvíjaním vnútorných síl“. Pobyty na fronte strieda s prácou v ateliéri, kde svoje skice prenáša na plátno.
V roku 1916 sa na fronte zranil, preto sa musí liečiť. Veliteľ Vojenského tlačového strediska ho pri tej príležitosti navrhol vyznamenať dôstojníckym krížom Rádu Františka Jozefa za to, že „napriek vysokému veku zvládol so zriedkavou ľahkosťou všetky zaťažkávajúce skúšky frontových ciest, neúnavne pracoval a produkoval veľa diel výnimočnej kvality“. Maliar metál aj dostal, ale odmietol ho nosiť na uniforme.
V denníkoch si už takmer nič nezapisuje o vojne, sú tam skôr spomienky  na blízkych ľudí, ktorých stratil. Ale na jeho obrazoch sú zajatci, vojenský pohreb, utečenci v daždi, delá večer, nočná stráž na moste, útek v noci, horský priesmyk. Spokojne si zaznamenáva: Práca pokračuje úplne novým spôsobom. Už vie, že „figurálne obrazy boli, ako som tak o nich premýšľal, veľmi jednostranné. Treba ich spojiť s činom: teba ich rozšíriť o dej. Stavať čisto iba nálade je opodstatnené iba pri krajinomaľbe“.
O čosi neskôr si zaznačuje, že v tretí rok vojny prichádza nová etapa jeho tvorby: na jeho skicách ubúdajú postavy, neskôr mu vystačí jediná. Tvrdí, že vyjadrenie vnútorného života v čoraz väčšej miere vylučuje akciu prejavujúcu sa navonok. Vojna veľa vecí zmenila – ľudské vášne, city sa prejavujú čoraz nezastrenejšie. „Fyzická únava a biedenie častejšie prebúdzajú aj vnútorný život,“ konštatuje maliar.
Tvorba ho napĺňa, teší a spokojne si zapisuje: „Treba sa zbaviť prílišných vonkajších vplyvov, aj keď sú samy osebe užitočné. Už to dávno cítim a želám si to.“
Lenže potom je zase všetko inak. Lebo vojna je droga a duša baróna Mednyánszkeho ju opäť potrebuje. V septembri 1917 svojho zamestnávateľa Vojenské tlačové stredisko – žiada, aby ho poslal na taliansky front do okolia Isonza, kde sú ťažké boje, lebo „toto je jediné riešenie, tam môže človek naozaj vidieť vojnu“. V októbri 1917 je už na fronte a zapisuje si, že obrovský granát dopadol len na 30 krokov od jeho okna. V noci veľká streľba ako hurikán, všade množstvo šrapnelov. Toto mu chýbalo. No viac ako na boj sa už musí sústreďovať na svoje telo, zhoršuje sa choroba obličiek, má bolesti, musí držať diétu. Lekár ho posiela do nemocnice. Mednyánszky  preto žiada svojho zamestnávateľa – Vojenské tlačové stredisko – o dovolenku. Zrejme tuší, že sa blíži koniec.
„Smrti, ktorú na fronte toľkokrát hľadal, sa nebál, práve naopak!“ píše v jednom liste jeho sestra. „A čo ľutoval, čo mnohokrát so smútkom spomínal, že svoje najkrajšie motívy, najkrajšie kompozície nikdy nenamaľoval, ale odložil si ich na časy, keď bude techniku dokonale ovládať. A to teraz dosiahol. Ale fyzická sila, zdravie, jeho život ho sklamali.“
Po skončení vojny a rozpade monarchie sa chorobou poznačený Mednyánszky usídlil vo Viedni, kde v apríli 1919 umrel. Rakúsko-uhorskú monarchiu, ktorá bola jeho skutočným domovom, prežil o pár mesiacov.
(Podľa knihy Ladislav Mednyánszky: Denníky 1877 – 1918, vydal Kalligram a SNG v roku 2007.)

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite