Spomienka na letnú noc

Zasiahla predsa bezprostredne do nášho osudu. Môj otec aj matka sa narodili roku 1914. Matka presne týždeň po atentáte. Príchod dieťaťa znamená radosť a nádej, ale čo mohli cítiť moji starí rodičia, keď zlovestné 20. storočie začalo vyškierať svoje vlčie zuby? Moji starí otcovia museli narukovať na front. Neskôr som doma celé desaťročia počúval nekončiace sa príbehy o tom,  ako sa museli mať na pozore, lebo nemohli vedieť, kde vo vrchoch strieľajú rafinovaní komitáči, že plesnivé sucháre sa dali zjesť len vtedy, ak sa namočili do kávy a pleseň sa z nich zoškrabala lyžicou, že hore v Krase nemohli vedieť, kade letí guľka odrazená od vápencovej skaly a podobne. Rozprávanie sa nezmieňovalo o hrdinstve, hoci hrudník starého otca pekne obložili vyznamenaniami.
Najnovšie sa hovorí, že dvadsiate storočie sa začalo roku 1914 a skončilo roku 1989. „Hrozná noc“ na celom kontinente trvala 75 rokov, s výnimkou niekoľkých rokov. Prišla druhá svetová vojna, ktorá vyplynula z prvej, a desaťročia totalitarizmu, ktoré popierali európske hodnoty, pravda, nie v rovnakej miere po celom kontinente. Hrozné storočie, ktoré sa začalo tam v Sarajeve, na nábreží rieky Miljačky, tými výstrelmi z pištole. Smutné je memento, že dodnes nepanuje plná zhoda, za koho máme pokladať atentátnika. A táto dilema je najmenej vyriešená práve tam, na Balkáne, kde sa zlovestná udalosť prihodila.   
.autor je stĺpčekár .týždňa, píše z Budapešti.