O tom, že hospodársky rast Slovenska prekoná priemer EÚ, pričom reálna mzda bude stúpať a nezamestnanosť klesať, sa napočúvame v roku 2015 až-až. A ešte?

Tento rok budem držať palce Ukrajincom, Františkovi a Projektu N. Obávať sa budem Islamského štátu a silného Putina, ale trochu aj nášho referenda.

Slovenský architekt, ktorý má vďaka otcovi aj gruzínske korene a pre nás netradičné meno, si tento rok nemôže sťažovať na neúspech. Irakli Eristavi totiž zbiera ceny, kade chodí. Môžu za to košické Kasárne/Kulturpark.

Nebol to historický rok národného tímu, ale bol to rok výnimočný, prekrásny. A vytvára prepoklady na to, aby sme sa o rok tešili na EURO 2016. Kozákov Annus Mirabilis.

Byť Havančanom neznamená narodiť sa v tomto meste. Znamená to niesť toto mesto na svojom chrbte a nemožnosť odložiť ho. Prvýkrát som si svoju identitu uvedomila, keď som mala sedem rokov. Bolo to v malom mestečku Villa Clara, keď nás obkľúčili deti a kričali na mňa a sestru: „Oni sú z Havany! Oni sú z Havany!“ Nerozumeli sme tomu rozruchu, ale časom sme si uvedomili, že nosíme so sebou smutné privilégium. Narodili sme sa v upadajúcom meste, v meste, ktorého hlavnou atrakciou je, čím by mohlo byť, a nie čím v skutočnosti je.

Žijeme čudný rok 2014. Napriek vysokej miere bezpečia a prosperity zažívame v slobodnom svete ústup liberálnej demokracie. Súvisí so stratou dôvery vo vlastné sily, ktorá je jeho hybnou silou, s deformáciami a fatálnym porušovaním vlastných pravidiel, s opakujúcimi sa krízami, tendenciou k rozpadu jednotlivých štátov. Zároveň vidíme brutálny nárast hrubého násilia v moslimskom svete, biedy v Afrike a na druhej strane ekonomický vzostup autokratických ázijských štátov.

Včera večer. Vlastne nie: tohto roku, skôr tak. V máji tohto roku, presnejšie: 22. mája tohto roku uplynulo 140 rokov od istej hudobnej aj kultúrnej (par ecellence) udalosti. No a včera večer dostali nadšenci hudby, kultúry, dejín, Európy, dejín Európy, spomienok, budúcnosti, mierovej budúcnosti a ešte nadšenci mnohých iných vecí možnosť prežiť niečo podobné. Nanovo a naplno. V bruselskej bazilike Koekelberg vyvrcholil záverečným koncertom (v prítomnosti belgického kráľovského páru) projekt Tisíc hlasov za mier, v rámci veľkého multikultúrneho Festival van Vlaanderen Brussel.

Film Sovia rieka z roku 1962 vznikol podľa novely amerického prozaika Ambrosa Bierca, nasledovníka Edgara Allana Poa. Napísal ju v roku 1890 a je fascinujúcim príbehom o okamihu tajomstva medzi životom a smrťou. Tajomstvo je ťažká téma a tajomstvo narodenia a smrti jedna z najťažších. Myslím aj na tajomstvo nepoškvrneného počatia, ktoré má od Biblie cez Michela de Montaigna, Jeana-Jacqua Rousseaua, Heinricha von Kleista až po Dušana Mitanu množstvo odtieňov. A myslím na tajomstvo smrti, na ten kratučký okamih, keď sa už človek nepohybuje medzi životom a smrťou, ale smeruje k smrti. Záhada je na hranici medzi.

Zámorské klziská v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia boli plné bitkárov. Broad Street Bullies alebo Big Bad Bruins boli v podstate gangy na korčuliach.

Obaja začínali v Británii na konci osemdesiatych rokov. Ovplyvnili niekoľko hudobných scén, súčasnú generáciu hudobníkov a spôsob, akým konzumujeme inteligentnú hudbu. Kým od Aphexa Twina sme očakávali novú nahrávku niekoľko rokov, o tej od Thoma Yorka sme ani len nerozmýšľali. Kam sa teda posunuli títo hudobní mágovia?