Irakli Eristavi začal zbierať ceny už v januári, keď si prevzal Krištáľové krídlo. Ale skutočná žatva prišla na jeseň. To sa už Irakli Eristavi a jeho kolegovia ani nemohli poriadne sústrediť na prácu, lebo neustále museli merať cestu z Prešova do Bratislavy po ďalšiu cenu.
Začalo sa to na udeľovaní ocenení Slovenskej komory architektov CE.ZA.AR 2014. Irakli Eristavi a jeho kolegovia (Pavol Šilla, Gabriel Boženík, Marcel Benčík, Milan Vlček, Silvia Šillová) išli po cenu na pódium dvakrát. Obnova košických Kasární a ich premena na kultúrny priestor získala hlavnú cenu v kategórii Občianske a priemyselné budovy aj za Exteriér.
O pár dní neskôr preberal Irakli Eristavi Cenu ARCH, ktorú za najvýraznejší architektonický čin udeľuje časopis ARCH. A v novembri udelil Spolok architektov Slovenska Eristavimu a jeho ľuďom aj prestížnu Cenu Dušana Jurkoviča.
Nestáva sa často, aby jedno dielo zobralo všetky ceny (podobný prípad sa stal v roku 2011, keď bodovala banskobystrická centrála firmy Phoenix Zeppelin). A keď sa čosi také udeje, je jasné, že ide o výnimočný architektonický počin. Lenže v prípade Kasární/Kulturparku išlo o viac ako o dobrú architektúru. Počinom bolo už to, že tu prebehla verejná architektonická súťaž s kvalitnou porotou a udelené ceny hovoria o význame súťaženia a kvalitnom rozhodovaní.
„Tento proces je v rámci slovenských pomerov skôr raritný než bežný,“ pripomína Irakli Eristavi. „Všade vo svete je to pritom štandardný postup, ako získať kvalitné architektonické dielo. A verím, že tento precedens by mohol vniesť trošku optimizmu a mal by byť precedensom pre všetky ďalšie možnosti realizovať stavby z verejných prostriedkov.“
Výsledkom dobrej spolupráce architektov a mesta je dnes zaujímavý areál s elegantnými bielo-čiernymi budovami a menšími pavilónmi so zrkadlovými stenami. Je to nápadité, premyslené, kvalitne urobené a technicky dotiahnuté, a to aj vďaka tomu, že financie na tento projekt boli vďaka EHMK veľkorysejšie, ako je u nás obvyklé. Ale Prešovčania naozaj nezbierali ceny len za dobrú architektúru. Niečo iné tam je dôležitejšie.
.funguje to
Slnečný júlový deň. Z chodníkov i múrov sála horúci vzduch, ľudia utekajú z rozpálených ulíc. Medzi budovami košických Kasární je sviežozelená tráva a vysoké stromy poskytujú príjemnú tôňu. Na trávniku je takmer tlačenica, mladí ľudia tu polihúvajú, pri jednom pavilóne je detská oslava, takže v parku sa ozýva detský smiech a krik.
Príjemný jesenný deň. Pred bránami parku na betónovej ploche deti na kolieskových korčuliach sústredene počúvajú svojich trénerov, a potom sa prepletajú medzi farebnými značkami. Korzujúci ľudia sa pristavujú a obdivujú šikovnosť malých športovcov.
Chladný už takmer zimný podvečer. Kulturpark vyzerá prázdny, ale na betónovom námestí si mladý muž púšťa model lietadla na diaľkové ovládanie a medzi stromami staršia pani tlačí na invalidnom vozíčku svojho manžela a pochvaľuje si bezbariérový park. Za oknami technického centra Steel Park vidno deti zaujaté exponátmi, v ďalšej budove miestni seniori sprevádzajú návštevníkov po svojej výstave obrazov a čipiek. V kaviarni sa diskutuje, zabáva či sa hrá scrabble.
Košice vďaka najvýznamnejšej stavbe projektu EHMK získali veľkoryso vybudovanú infraštruktúru, ktorá umožňuje v bývalých kasárňach usporadúvať výstavy, koncerty, tanečné, literárne i divadelné predstavenia, nehovoriac o veľkorysom Steel Parku, ktorý prináša príbeh ocele vytvorený miestnymi vedcami, umelcami a U.S.Steel Košice.
Ale možno najzaujímavejšie, čo tu vzniklo a čo má neoceniteľnú hodnotu, je kultivovaný, udržiavaný a živý verejný priestor.
.slová poroty
Časopis ARCH každý rok zverejňuje zápis z rokovania poroty, a v ňom dobre vidieť, ako porota dospieva k tomu, čo oceniť. Porotcovia neboli hneď od začiatku presvedčení, že košické Kasárne/Kulturpark sú jednoznačným adeptom na cenu. Museli to vidieť a zažiť.
„Architektúra je často veľmi dôležitá, ale čo je dôležitejšie, je urbanizmus. Vytvára totiž prostredie,“ skonštatoval španielsky architekt Enrique Álvarez-Sala Walther po návšteve Košíc. „Keď vytvoríte verejný priestor, dokážete zmeniť oveľa viac vecí.“ Španielsky porotca ocenil, že autor konceptu nemal potrebu vyťať všetky stromy a postaviť novú budovu, vďaka ktorej by sa preslávil. „Mohol s kasárňami urobiť čokoľvek, no on ich transformoval.“ Česká architektka Irena Fialová súhlasila: „Je to voľne prístupný verejný priestor. Je to ako obývačka, ktorú môžu všetci používať. A vtedy si uvedomíš, že to je to, čo architektúra dokáže! Je to obývateľný priestor aj pre ľudí, ktorí nemajú peniaze na to, aby išli dovnútra.“
Všetci porotcovia ocenili, že tvorcovia vysunuli do parku aj malé pavilóny, hoci mali dostatok priestoru v troch hlavných budovách. „Kasárne sú veľká mierka a pavilóny sú malá mierka, robia to celé omnoho ľudskejšie a zároveň vytvárajú prirodzenú kontrolu prostredia,“ skonštatovala Irena Fialová. „Zároveň je to spôsob, ako prekročiť hranice samotnej zóny – tieto malé pavilóny vysunuté do verejného priestoru. Autor vytvára spojenie s verejnosťou, spája mesto a park. To je veľmi dôležité!“ A napokon ešte dodala: „Kulturpark je niečo, čo je pre mňa na najvyššej európskej úrovni. Je to to najlepšie, čo sa dá vidieť. Nemyslím si, že sa to dalo spraviť lepšie.“ Jej španielsky kolega dospel k takémuto presvedčeniu: „Kasárne sú nový koncept, ako vytvárať verejné priestory – spoločné priestory. Je to projekt, ktorý udáva správny smer. Myslím, že je to excelentný príklad, ako by mali vyzerať verejné priestory.“
.téma verejné priestory
Vôbec nie je náhoda, že všetky architektonické ceny si tohto roku odniesol projekt, v ktorom dobrá architektúra budov je akoby samozrejmosťou, ale výnimočné je na ňom vytvorenie kvalitného verejného priestoru. Ten sa totiž stáva vzrušujúcou témou nielen pre architektov, ale aj pre občanov, aktivistov či komunálnych politikov. Asi sme konečne dospeli do obdobia, keď neriešime iba svoj byt, svoj dom, alebo sídlo našej firmy. Toto boli témy, ktoré rezonovali v uplynulých ročníkoch architektonických cien. Verejné priestory v nich nehrali dôležitú úlohu.
Zaujímavý bol v tejto súvislosti aj postreh spomínanej českej architektky, členky poroty Ceny ARCH: „Ak by som mala povedať, čo vidím ako najväčší problém Slovenska, boli by to jeho totálne zanedbané verejné priestory. Je zrejmé, že ekonomická situácia sa rapídne zlepšila, vidieť dobre oblečených a vzdelaných ľudí – myslím v priemere – a obrovské luxusné autá. V krajine je veľa peňazí, jasne cítiť prosperitu. No zároveň je verejný priestor úplne zanedbaný. Akoby nikomu nepatril. V západoeurópskych mestách málokedy vidieť parkovať autá na chodníkoch, rovnako nezvyčajná je okupácia verejných priestranstiev individuálnou dopravou. Takýto druh zanedbávania takmer neexistuje. Nestrihané živé ploty, neexistujúce kvety... Verejný priestor akoby nikomu nepatril, nik sa oň nestará.“
Aj ďalší člen poroty Ceny ARCH slovinský architekt Andrej Hrausky s týmto postrehom súhlasil a dodal skúsenosť zo svojej krajiny: „Ak je niečo 50 rokov zanedbávané a zrazu príde k ekonomickému rastu, najjednoduchšie, čo sa dá spraviť s náhle nadobudnutými peniazmi, je ísť do obchodu, kúpiť si oblečenie, potom ísť do iného a kúpiť si auto. To je okamžitý benefit. Potom treba tak dva, tri roky na postavenie vlastného domu. Ale na vyriešenie problémov verejného priestoru treba oveľa viac času. Je takmer nemožné dotlačiť súkromného investora k tomu, aby investoval svoje peniaze do verejného priestranstva. Pretože na tom nezarobí. Verejné priestory môžu byť len verejnou investíciou. A mestá nemajú naraz toľko peňazí, aby vyriešili všetky problémy.“
.košická šanca
Finančne veľkoryso dotovaný projekt EHMK poskytol Košiciam šancu vyriešiť v krátkom čase viacero problémov s kultúrnou infraštruktúrou, ale aj s verejným priestorom. Nie všetko sa podarilo. Keď sa niečo robí tak rýchlo a naraz, je to veľké riziko a mnoho peňazí sa investuje neúčelne či na veci, ktoré pôsobia dobre len na powerpointových prezentáciách.
Aj samotný projekt Kasární/Kulturparku je v niektorých veciach otázny a už dnes sa verejne diskutuje o jeho udržateľnosti po piatich rokoch, keď mu akoby vyprší čas hájenia a peniaze z verejných zdrojov.
Ani Irakli Eristavi neodmieta diskutovať o tom, či ten kultúrny priestor, ktorý vďaka obnoveným Kasárňam vznikol, je adekvátny skutočným potrebám Košíc. „Samotná veľkosť infraštruktúry, ktorú sme vytvorili, je naozaj otázna. Tie otázky boli počas celého projektu,“ priznáva. „A veľmi múdro niektorí miestni odborníci poukazovali na to, že by sme mali maximálnu pozornosť venovať znižovaniu prevádzkových nákladov, využívať automatizáciu, a tak ďalej. Zatiaľ to tak vyzerá – a musím byť optimista, lebo to vnímame tak trochu ako naše dieťa – že tých kreatívnych ľudí je v Košiciach dosť, je tam dostatok študentov vysokých škôl a keď budú dostatočne aktívni, uchopia svoje možnosti a túto príležitosť správnym spôsobom, tak ten komplex bude živý. Verím, že za päť rokov sa vytvoria také mechanizmy, ktoré dokážu udržať to monštrum, verím v to.“
Irakli Eristavi pripomína, že sa Košičanom otvoril jeden introvertný uzavretý areál, ktorý dlhý čas neslúžil prakticky ničomu. „A občan dostal krásny park a námestie. Aj keby tam tie budovy neboli, mesto získalo niečo, čo je výnimočné.“ Takže dôležitejší je ten verejný priestor, ktorý zrejme nezanikne, ani keď po piatich rokoch bude v tých veľkých budovách niečo iné ako kultúrne inštitúcie? Irakli Eristavi bez zaváhania odpovie: „Svojím spôsobom áno.“
Začalo sa to na udeľovaní ocenení Slovenskej komory architektov CE.ZA.AR 2014. Irakli Eristavi a jeho kolegovia (Pavol Šilla, Gabriel Boženík, Marcel Benčík, Milan Vlček, Silvia Šillová) išli po cenu na pódium dvakrát. Obnova košických Kasární a ich premena na kultúrny priestor získala hlavnú cenu v kategórii Občianske a priemyselné budovy aj za Exteriér.
O pár dní neskôr preberal Irakli Eristavi Cenu ARCH, ktorú za najvýraznejší architektonický čin udeľuje časopis ARCH. A v novembri udelil Spolok architektov Slovenska Eristavimu a jeho ľuďom aj prestížnu Cenu Dušana Jurkoviča.
Nestáva sa často, aby jedno dielo zobralo všetky ceny (podobný prípad sa stal v roku 2011, keď bodovala banskobystrická centrála firmy Phoenix Zeppelin). A keď sa čosi také udeje, je jasné, že ide o výnimočný architektonický počin. Lenže v prípade Kasární/Kulturparku išlo o viac ako o dobrú architektúru. Počinom bolo už to, že tu prebehla verejná architektonická súťaž s kvalitnou porotou a udelené ceny hovoria o význame súťaženia a kvalitnom rozhodovaní.
„Tento proces je v rámci slovenských pomerov skôr raritný než bežný,“ pripomína Irakli Eristavi. „Všade vo svete je to pritom štandardný postup, ako získať kvalitné architektonické dielo. A verím, že tento precedens by mohol vniesť trošku optimizmu a mal by byť precedensom pre všetky ďalšie možnosti realizovať stavby z verejných prostriedkov.“
Výsledkom dobrej spolupráce architektov a mesta je dnes zaujímavý areál s elegantnými bielo-čiernymi budovami a menšími pavilónmi so zrkadlovými stenami. Je to nápadité, premyslené, kvalitne urobené a technicky dotiahnuté, a to aj vďaka tomu, že financie na tento projekt boli vďaka EHMK veľkorysejšie, ako je u nás obvyklé. Ale Prešovčania naozaj nezbierali ceny len za dobrú architektúru. Niečo iné tam je dôležitejšie.
.funguje to
Slnečný júlový deň. Z chodníkov i múrov sála horúci vzduch, ľudia utekajú z rozpálených ulíc. Medzi budovami košických Kasární je sviežozelená tráva a vysoké stromy poskytujú príjemnú tôňu. Na trávniku je takmer tlačenica, mladí ľudia tu polihúvajú, pri jednom pavilóne je detská oslava, takže v parku sa ozýva detský smiech a krik.
Príjemný jesenný deň. Pred bránami parku na betónovej ploche deti na kolieskových korčuliach sústredene počúvajú svojich trénerov, a potom sa prepletajú medzi farebnými značkami. Korzujúci ľudia sa pristavujú a obdivujú šikovnosť malých športovcov.
Chladný už takmer zimný podvečer. Kulturpark vyzerá prázdny, ale na betónovom námestí si mladý muž púšťa model lietadla na diaľkové ovládanie a medzi stromami staršia pani tlačí na invalidnom vozíčku svojho manžela a pochvaľuje si bezbariérový park. Za oknami technického centra Steel Park vidno deti zaujaté exponátmi, v ďalšej budove miestni seniori sprevádzajú návštevníkov po svojej výstave obrazov a čipiek. V kaviarni sa diskutuje, zabáva či sa hrá scrabble.
Košice vďaka najvýznamnejšej stavbe projektu EHMK získali veľkoryso vybudovanú infraštruktúru, ktorá umožňuje v bývalých kasárňach usporadúvať výstavy, koncerty, tanečné, literárne i divadelné predstavenia, nehovoriac o veľkorysom Steel Parku, ktorý prináša príbeh ocele vytvorený miestnymi vedcami, umelcami a U.S.Steel Košice.
Ale možno najzaujímavejšie, čo tu vzniklo a čo má neoceniteľnú hodnotu, je kultivovaný, udržiavaný a živý verejný priestor.
.slová poroty
Časopis ARCH každý rok zverejňuje zápis z rokovania poroty, a v ňom dobre vidieť, ako porota dospieva k tomu, čo oceniť. Porotcovia neboli hneď od začiatku presvedčení, že košické Kasárne/Kulturpark sú jednoznačným adeptom na cenu. Museli to vidieť a zažiť.
„Architektúra je často veľmi dôležitá, ale čo je dôležitejšie, je urbanizmus. Vytvára totiž prostredie,“ skonštatoval španielsky architekt Enrique Álvarez-Sala Walther po návšteve Košíc. „Keď vytvoríte verejný priestor, dokážete zmeniť oveľa viac vecí.“ Španielsky porotca ocenil, že autor konceptu nemal potrebu vyťať všetky stromy a postaviť novú budovu, vďaka ktorej by sa preslávil. „Mohol s kasárňami urobiť čokoľvek, no on ich transformoval.“ Česká architektka Irena Fialová súhlasila: „Je to voľne prístupný verejný priestor. Je to ako obývačka, ktorú môžu všetci používať. A vtedy si uvedomíš, že to je to, čo architektúra dokáže! Je to obývateľný priestor aj pre ľudí, ktorí nemajú peniaze na to, aby išli dovnútra.“
Všetci porotcovia ocenili, že tvorcovia vysunuli do parku aj malé pavilóny, hoci mali dostatok priestoru v troch hlavných budovách. „Kasárne sú veľká mierka a pavilóny sú malá mierka, robia to celé omnoho ľudskejšie a zároveň vytvárajú prirodzenú kontrolu prostredia,“ skonštatovala Irena Fialová. „Zároveň je to spôsob, ako prekročiť hranice samotnej zóny – tieto malé pavilóny vysunuté do verejného priestoru. Autor vytvára spojenie s verejnosťou, spája mesto a park. To je veľmi dôležité!“ A napokon ešte dodala: „Kulturpark je niečo, čo je pre mňa na najvyššej európskej úrovni. Je to to najlepšie, čo sa dá vidieť. Nemyslím si, že sa to dalo spraviť lepšie.“ Jej španielsky kolega dospel k takémuto presvedčeniu: „Kasárne sú nový koncept, ako vytvárať verejné priestory – spoločné priestory. Je to projekt, ktorý udáva správny smer. Myslím, že je to excelentný príklad, ako by mali vyzerať verejné priestory.“
.téma verejné priestory
Vôbec nie je náhoda, že všetky architektonické ceny si tohto roku odniesol projekt, v ktorom dobrá architektúra budov je akoby samozrejmosťou, ale výnimočné je na ňom vytvorenie kvalitného verejného priestoru. Ten sa totiž stáva vzrušujúcou témou nielen pre architektov, ale aj pre občanov, aktivistov či komunálnych politikov. Asi sme konečne dospeli do obdobia, keď neriešime iba svoj byt, svoj dom, alebo sídlo našej firmy. Toto boli témy, ktoré rezonovali v uplynulých ročníkoch architektonických cien. Verejné priestory v nich nehrali dôležitú úlohu.
Zaujímavý bol v tejto súvislosti aj postreh spomínanej českej architektky, členky poroty Ceny ARCH: „Ak by som mala povedať, čo vidím ako najväčší problém Slovenska, boli by to jeho totálne zanedbané verejné priestory. Je zrejmé, že ekonomická situácia sa rapídne zlepšila, vidieť dobre oblečených a vzdelaných ľudí – myslím v priemere – a obrovské luxusné autá. V krajine je veľa peňazí, jasne cítiť prosperitu. No zároveň je verejný priestor úplne zanedbaný. Akoby nikomu nepatril. V západoeurópskych mestách málokedy vidieť parkovať autá na chodníkoch, rovnako nezvyčajná je okupácia verejných priestranstiev individuálnou dopravou. Takýto druh zanedbávania takmer neexistuje. Nestrihané živé ploty, neexistujúce kvety... Verejný priestor akoby nikomu nepatril, nik sa oň nestará.“
Aj ďalší člen poroty Ceny ARCH slovinský architekt Andrej Hrausky s týmto postrehom súhlasil a dodal skúsenosť zo svojej krajiny: „Ak je niečo 50 rokov zanedbávané a zrazu príde k ekonomickému rastu, najjednoduchšie, čo sa dá spraviť s náhle nadobudnutými peniazmi, je ísť do obchodu, kúpiť si oblečenie, potom ísť do iného a kúpiť si auto. To je okamžitý benefit. Potom treba tak dva, tri roky na postavenie vlastného domu. Ale na vyriešenie problémov verejného priestoru treba oveľa viac času. Je takmer nemožné dotlačiť súkromného investora k tomu, aby investoval svoje peniaze do verejného priestranstva. Pretože na tom nezarobí. Verejné priestory môžu byť len verejnou investíciou. A mestá nemajú naraz toľko peňazí, aby vyriešili všetky problémy.“
.košická šanca
Finančne veľkoryso dotovaný projekt EHMK poskytol Košiciam šancu vyriešiť v krátkom čase viacero problémov s kultúrnou infraštruktúrou, ale aj s verejným priestorom. Nie všetko sa podarilo. Keď sa niečo robí tak rýchlo a naraz, je to veľké riziko a mnoho peňazí sa investuje neúčelne či na veci, ktoré pôsobia dobre len na powerpointových prezentáciách.
Aj samotný projekt Kasární/Kulturparku je v niektorých veciach otázny a už dnes sa verejne diskutuje o jeho udržateľnosti po piatich rokoch, keď mu akoby vyprší čas hájenia a peniaze z verejných zdrojov.
Ani Irakli Eristavi neodmieta diskutovať o tom, či ten kultúrny priestor, ktorý vďaka obnoveným Kasárňam vznikol, je adekvátny skutočným potrebám Košíc. „Samotná veľkosť infraštruktúry, ktorú sme vytvorili, je naozaj otázna. Tie otázky boli počas celého projektu,“ priznáva. „A veľmi múdro niektorí miestni odborníci poukazovali na to, že by sme mali maximálnu pozornosť venovať znižovaniu prevádzkových nákladov, využívať automatizáciu, a tak ďalej. Zatiaľ to tak vyzerá – a musím byť optimista, lebo to vnímame tak trochu ako naše dieťa – že tých kreatívnych ľudí je v Košiciach dosť, je tam dostatok študentov vysokých škôl a keď budú dostatočne aktívni, uchopia svoje možnosti a túto príležitosť správnym spôsobom, tak ten komplex bude živý. Verím, že za päť rokov sa vytvoria také mechanizmy, ktoré dokážu udržať to monštrum, verím v to.“
Irakli Eristavi pripomína, že sa Košičanom otvoril jeden introvertný uzavretý areál, ktorý dlhý čas neslúžil prakticky ničomu. „A občan dostal krásny park a námestie. Aj keby tam tie budovy neboli, mesto získalo niečo, čo je výnimočné.“ Takže dôležitejší je ten verejný priestor, ktorý zrejme nezanikne, ani keď po piatich rokoch bude v tých veľkých budovách niečo iné ako kultúrne inštitúcie? Irakli Eristavi bez zaváhania odpovie: „Svojím spôsobom áno.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.