Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pohľad Petra Zajaca

.peter Zajac .časopis .klub

Film Sovia rieka z roku 1962 vznikol podľa novely amerického prozaika Ambrosa Bierca, nasledovníka Edgara Allana Poa. Napísal ju v roku 1890 a je fascinujúcim príbehom o okamihu tajomstva medzi životom a smrťou. Tajomstvo je ťažká téma a tajomstvo narodenia a smrti jedna z najťažších. Myslím aj na tajomstvo nepoškvrneného počatia, ktoré má od Biblie cez Michela de Montaigna, Jeana-Jacqua Rousseaua, Heinricha von Kleista až po Dušana Mitanu množstvo odtieňov. A myslím na tajomstvo smrti, na ten kratučký okamih, keď sa už človek nepohybuje medzi životom a smrťou, ale smeruje k smrti. Záhada je na hranici medzi.

Na rozdiel od nej je tajomstvo  hranicou k.  Záhada je rozlúštiteľná. Tajomstvo ostáva nerozlúštiteľné, nezrozumiteľné, je poznaním neobsiahnuteľné a nedosiahnuteľné, človek sa k nemu môže iba priblížiť a pristupovať k tajomstvu len s intuíciou a značnou mierou citlivosti. Aspoň tak o tom píšu kultúrni historici Aleida a Jan Assmannovci vo svojej veľkej knihe o tajomstve Závoj a prah.
Jedna z najväčších ilúzií ľudskej civilizácie posledných dvoch storočí vyplýva z predstavy, že ľudské tajomstvá možno rozlúštiť, ba čo viac, možno im dať pravidlá, a nielen to, možno im dať pravidlá v podobe zákonov. Človek si myslí, že tajomstvo je technicky zvládnuteľným problémom a že jeho zvládnutie znamená zároveň jeho ovládnutie. Človek balí tajomstvo do slov o ľudských právach a ľudskej dôstojnosti. Napríklad tam, kde sa zaštiťuje ľudským právom na dôstojnú smrť a hovorí o asistovanej smrti, aktívnej či pasívnej pomoci pri samovražde. Práve preto, že sa nechcem dotýkať tajomstva smrti, nebudem sa púšťať do diskusií o eutanázii. Určite treba urobiť všetko pre to, aby človek pri umieraní netrpel. Význam paliatívnej liečby a hospicov nevnímam len abstraktne – videl som umierať mamu a otca a dodnes som vďačný lekárom, sestričkám a opatrovateľkám, ktoré ich sprevádzali na ceste k smrti. Otec umrel ticho, v snívankách, mama, ktorá priviedla na svet tisíce detí a nebála sa hovoriť o eutanázii, bojovala s privretými očami ako levica.
Smrť je tajomstvom a tajomstvo smrti možno ukázať v novele alebo filme, ale nemožno ho zrušiť. Bojové výpravy za zrušenie hranice života a smrti pokladám za pokus o zrušenie základného princípu ľudského života. A už vôbec si nemyslím, že tajomstvo sa dá vyriešiť zákonmi. Na hranici k smrti existuje prah tajomstva,  ktorý sa nedá prekročiť, možno sa ho len pokúsiť zbaviť. Lekári vedia veľmi dobre, o čom je reč. Musia sa rozhodovať podľa svedomia a lekárskej prísahy, čo už je a čo ešte nie je smrť, niekedy aj s najbližšími umierajúcich. Myslím si, že je správne, ak túto medznú polohu tajomstva ponecháva človek  na tichú dohodu, založenú na intuícii a citlivosti. Túžba všetko obrozprávať je v podstate túžbou zbaviť svet tajomstva. Túžba zbaviť svet tajomstva je zase v zásade túžbou zbaviť ho intuície a citlivosti.
Zákony pokladám za najlepší spôsob, ako v človeku obmedzovať zlo. Chcem len povedať, že všetko sa zákonmi vyriešiť nedá.      

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite