Začiatok školského roka nám okrem potreby vzdelávať sa často pripomína aj problémy, ktorými trpí slovenské školstvo. U nás na krajnom východe sú tie problémy spojené najmä s nízkym počtom detí.

Kočner sa chcel dostať na slovenskú politickú scénu prostredníctvom strany Cieľ. Na jej registráciu však potreboval 10-tisíc platných podpisov. Tie chcel získať aj vďaka údajom o sociálne slabších ľuďoch, ktorí dostávali potravinovú pomoc.

Hovorí sa, že virtuálny priestor funguje v bublinách. Že v ňom nemáme šancu prejsť k ľuďom mimo našej bubliny tak, aby sme nepoužili bulvárnu metódu alebo neustúpili zo svojich zásad. Čokoľvek, čo v nej spravíme, uvidia len tí, ktorí to vidia podobne. A tak sme zaseknutí v polovici cesty.

Pred pár rokmi, keď sa zdalo, že zmena v spoločnosti nepríde, som v deň volieb SZĽH organizoval v Bratislave hokejový protest proti starému vedeniu. Naivne som veril, že ak dodržím postupy pri organizovaní verejného zhromaždenia, nič mi nehrozí.

Druhý najväčší nepriateľ konzervativizmu, hneď po komunizme, je liberalizmus – tak nejako to sformuloval Ján Čarnogurský ešte začiatkom 90. rokov. Ozvenu tých slov počujeme dodnes. V poslednom čase dokonca čoraz hlasnejšie.

Šiestim politikom sme položili nasledujúcu otázku podľa toho, k akému politickému prostrediu majú bližšie. Čo pokladáte ako človek, ktorý má bližšie ku konzervativizmu, za najväčšie nebezpečenstvo liberalizmu?

Pohoda sa už desiatykrát končila bohoslužbou. S Ankou Polckovou a Róbertom Bezákom sme hovorili o oslobodení ženy. Je to aktuálna téma. Ženy v našom svete preberajú zodpovednosť, volíme ich do čela štátu, v týchto dňoch sme si zvolili ženu do čela Európskej komisie.

Prevodovka naľavo. V lete iba daždivé dni. Nápisy v írskom jazyku. Pivo je drahšie ako minerálka. Muži chodia do pubov v sprievode manželiek. Navyše, vnútri reštaurácií a barov sa nefajčí. Takže akoby všetko naopak. A predsa tam stále chodíme.

Celý čas som si to predstavovala. Celé tie roky, čo cestujem a žijem všade, len nie doma, som si predstavovala, ako by to všetko videli moji rodičia. Híkali by úžasom, alebo by dostali kultúrny šok?

Dnes je 23. januára 1991. Práve som sa rozhodol, že urobím definitívnu bodku za svojím rozprávaním. V Perzskom zálive už niekoľko dní zúri vojna (prenášaná do našich príbytkov televíziou), ambiciózni politici sa chystajú na našu domácu „vojnu“ – pripravujú si svoje verzie ústav.