Očami Doroty Nvotovej

To, že turisti a trekeri, ktorých sprevádzam, reagujú pozitívne, neznamená nič. Cestu si vysnívali, zaplatili a dopriali. To človek prižmúri obe oči a odchádza spokojný. S rodičom na služobke v Indii to však môže byť iné. S otcom Jurajom sme absolvovali 3 dni v Dilí. Bol tam festival slovenských filmov. Vedela som, že Jurko s jeho chápavými očami bude mať veľa porozumenia pre miestne nedostatky. Ale mierny kultúrny šok sa dostavil. Trčali sme v zápche, viezli sa na rikšiach, chodili po hovnách a šúchali si hlavy o elektrické drôty. Keď bolo toho priveľa, utiahli sme sa do pokojnej tibetskej kolónie Majnu ka tila  a dali sme si momo – tibetské knedlíky. Keď som videla Ďura stáť vedľa buddhistických mníchov, zdalo sa mi, že sa k sebe hodia.V posledný deň, pozorujúc ten 15-miliónový dav natlačený do jedného mesta,  to zhodnotil, že oni sú ako mravčeky. Všade idú, všetkými smermi, tamten si nesie veľký náklad na hlave a uteká s ním do mraveniska, hentam dva mravčeky zablúdili a rozrušene pobehujú hore dolu, odhentiaľ sa kuká na nás dvesto mravčekov schúlených pod akousi zvláštnou konštrukciou...nebyť projekcie nášho filmu Muzika, možno by pocit chaotického mraveniska bol jediným, ktorý si Jurko z Indie odniesol. Stala sa však čarovná vec. Po premietaní filmu, ktorý je aj o nevere, boli na konci reakcie publika celkom iné ako na Slovensku. Doma všetkým kritikom aj kamarátom prekážal koniec – kde si hrdina zapáli joint a vznikne mu v hlave vidina či túžba o návrate k rodine. To bolo na Slovensku odsúdené ako presladený gýč, ktorý v takom ľahučkom a vtipnom filme nemal čo hľadať. Reakcia Indov bola presne opačná. Prvý komentár obsahoval pochalu a vďaku za úžasný koniec filmu, bez ktorého by film nemal zmysel ani hodnotu. Jurko sa doširoka usmial. Pozreli sme sa na seba a došlo nám to. Tradičné indické hodnoty – láska a rodina. Zodpovednosť nad ošiaľ a trvalé hodnoty nad krátke bláznovstvo. Niečo, čo je už v Európe dávno považované za neúnosný gýč. Ešteže bývam na tejto strane sveta.