Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kde leží deliaca čiara medzi konzervatívcami a liberálmi?

.martin Mojžiš .témy

Druhý najväčší nepriateľ konzervativizmu, hneď po komunizme, je liberalizmus – tak nejako to sformuloval Ján Čarnogurský ešte začiatkom 90. rokov. Ozvenu tých slov počujeme dodnes. V poslednom čase dokonca čoraz hlasnejšie.

Kde leží deliaca čiara medzi konzervatívcami a liberálmi? POLINA YAMSHCHIKOV/REDUX/PROFIMEDIA Liberálny indicko-americký komentátor Fareed Zakaria s priateľmi vo svojom byte na Manhattane v roku 2019.

ak chceme porozumieť, či už údajnému alebo skutočnému rozporu medzi konzervativizmom a liberalizmom, mali by sme v prvom rade tieto pojmy pochopiť. Ak sa o to pokúsime, s prekvapením zistíme, že to vôbec nie je jednoduché. Keď pre nič iné, tak už len preto, lebo jedno aj druhé slovo označuje široké spektrum rôznych myšlienkových prúdov.

Ak je liberalizmov a konzervativizmov viac, ako máme chápať Čarnogurského tézu o ich výraznom nepriateľstve? Jeho by už táto problematika príliš trápiť nemala, keďže druhý najväčší nepriateľ už bol porazený – tak to aspoň nedávno vyhlásil Vladimír Putin, bývalý agent komunistickej KGB (tajnej služby prvého najväčšieho nepriateľa) a súčasný Čarnogurského vzor. Ale ani predtým ho asi nijako zvlášť netrápila. V podstate išlo len o niečo medzi provokáciou a umelou výrobou nepriateľa. Slávna politologická téza nemala oveľa hlbší zmysel ako jej gastronomická verzia, podľa ktorej druhým najväčším nepriateľom slivkového lekváru, hneď po hlade, je paradajková polievka.

Výroba liberálneho alebo konzervatívneho nepriateľa, či už úplne umelá alebo založená na zámernom zveličovaní prirodzených rozdielov, však pretrvala na Slovensku dodnes. A to už sa mávnutím ruky odbaviť nedá. Takže do akej miery sú naši liberáli a konzervatívci odsúdení na večné súperenie? A je toto súperenie nutne zápasom na život a na smrť?

kto sú liberáli

Ak sa konzervatívec pozrie bez štipky empatie na liberála, vidí v prvom rade zástancu potratov, eutanázie a adopcie detí homosexuálnymi pármi. Všetko to považuje za zlé veci, ktoré ako celok nazval Ján Pavol II. kultúrou smrti. Tento názov je marketingovo mimoriadne vydarený, pretože umožňuje strčiť liberálov do jedného vreca s nacistami a ich koncentračnými tábormi, respektíve s komunistami a ich gulagmi. A keďže máločo môže byť horšie ako kultúra smrti, svätý boj sa môže naplno rozhorieť.

„Pre konzervatívcov, ktorí si vysoko cenia slobodu a sú ostražití pred rovnosťou, sú klasickí liberáli nie nepriateľom, ale najbližším spojencom. “

Takýto prístup má svoje výhody. Netreba sa pri ňom napríklad zaťažovať takým detailom, že liberalizmy sú prinajmenšom dva, a to veľmi rozdielne. Naozaj, v prípade liberalizmu označuje jedno a to isté slovo dva úplne protichodné názorové prúdy. 

Podľa jedného z nich je kľúčovou hodnotou sloboda, podľa druhého je ňou rovnosť. Elementárny lingvistický cit nám hovorí, že prirodzenejší je prvý variant (libertas = sloboda), rovnosť by sme ako základnú hodnotu hľadali skôr u socialistov. Lenže v tom je práve ten fór – socialisti sa radi označujú za liberálov. Má to svoje dôvody. Keď komunisti ukradli názov socialistom (Zväz sovietskych socialistických republík), socialisti mali pocit, že im neostáva nič iné, ako ukradnúť názov liberálom.

Aby sme však neboli na socialistov s visačkou liberálov príliš prísni, treba povedať, že názov vlastne neukradli, len si ho ponechali (namiesto toho, aby ho poctivo vrátili). Pôvodne išlo aj im v prvom rade o slobodu. Od svojich kolegov sa však líšili v tom, čo považovali za jej ohrozenie. Klasickí liberáli považovali za najväčšie potenciálne ohrozenie slobody jednotlivca všemocný štát. 

Preto sa snažili moc štátu výrazne obmedziť. K socializmu smerujúci liberáli videli najväčšie ohrozenie slobody jednotlivca v nerovnakých možnostiach (napríklad ekonomických). Ich cieľom sa preto stal štát s čo najväčšou mocou, ktorý je schopný vytvárať pre všetkých rovnaké možnosti rozvíjania individuálnej slobody. A nielen rovnaké, ale aj čo najširšie.

Konzervatívny škótsky historik Niall Ferguson v New Yorku v roku 2017. V jednom rozhovore sa vyjadril, že konzervatívni historici sa ešte donedávna brali vážne, pretože sa na univerzitách pestovala intelektuálna zvedavosť, panovala názorová pestrosť a autentické diskusie tak mohli medzi sebou viesť konzervatívci aj marxisti. Dnes podľa neho školy volajú viac po profesorkách genderovej histórie.POLINA YAMSHCHIKOV/REDUX/PROFIMEDIAKonzervatívny škótsky historik Niall Ferguson v New Yorku v roku 2017. V jednom rozhovore sa vyjadril, že konzervatívni historici sa ešte donedávna brali vážne, pretože sa na univerzitách pestovala intelektuálna zvedavosť, panovala názorová pestrosť a autentické diskusie tak mohli medzi sebou viesť konzervatívci aj marxisti. Dnes podľa neho školy volajú viac po profesorkách genderovej histórie.

Klasických liberálov (ktorí v snahe vyhnúť sa neustálym nedorozumeniam sa začali nazývať libertariánmi) by ani len nenapadlo presadzovať štátom vynucované rovnostárstvo a slobodu výberu pohlavia, usmrtenia plodu alebo usmrtenia seba samého. Socialistickí liberáli to, naopak, považujú za celkom prirodzenú súčasť svojho programu. Ak sa na nich pozeráme s kúskom empatie, mali by sme vidieť, že to nerobia z nejakého zvrhlého potešenia. Robia to z presvedčenia, že tieto slobody sú pre ľudí natoľko dôležité, že ich treba presadiť aj cestou, ktorú klasickí liberáli považujú za cestu k neslobode.

 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite