Nie je na Slovensku veľa firiem, ktoré dodávajú služby a technológie pre NATO. Aliter Technologies je jednou z nich.

Smútok a clivota ma svorne zachvátili, keď som si toť nedávno uvedomil, za aký kratulinký koniec ťahá kultúra. Myslím kultúra ako taká, kultúra tout court v pomyselnom zápase o priazeň médií, o miestečko na výslní čitateľského záujmu. Ale asi zle: na to miestečko ju musia priviesť a usadiť práve médiá, takže späť: správne má byť – v zápase o priazeň médií. A teda novinárov. A teda šéfov týchto novinárov. A teda majiteľov týchto oboch. Uvedomil som si to na prípade, žiaľ, bolestne konkrétnom.

Pokus o vnesenie nejasností do zdanlivo jasnej témy.

Počas štrajku si spomínam na svojich najlepších učiteľov. Ako všetkého najlepšieho, ani ich nebolo veľa.

Pedagógovia z bratislavských gymnázií vyzývajú svojich kolegov na Slovensku, aby pokračovali v štrajku.

Je ich stále viac. Okupujú historické centrá miest, vozia sa na štylizovaných kočoch a vláčikoch, všetko fotia. Z ekonomických dôvodov chceme, aby ich prichádzalo čo najviac, v skutočnosti sa pred nimi skrývame. Turisti.

Štrajkujúci učitelia si zaslúžia pochopenie verejnosti – ich požiadavky na zvýšenie platov sú umiernené, hoci akurát v týchto časoch sa plnia ťažko. Ak však vláda horko-ťažko nájde zdroje na 10-percentné zvýšenie platov v budúcom roku, mohla by to využiť na užitočný konflikt: nie zvýšiť všetkým rovnako, ale posilniť pozíciu riaditeľov škôl a výraznejšie pomôcť lepším učiteľom.

„Môžete priviesť koňa k vode, no nedonútite ho piť.“ Toto príslovie sa mi v poslednej dobe veľmi zapáčilo. Dá sa použiť na niekoľko chronických neduhov slovenského politického, hospodárskeho i občianskeho života.

Prvý deň Pohody bol plný pohody. Aj napriek tomu, že Lou Reed pôsobil rozpačito.

Čo si videl? Čo sa ti najviac páčilo? Ľahká otázka, ťažká odpoveď. Lebo toho bolo veľa.