Učiteľku z prvej triedy ZDŠ si neviem vôbec vybaviť. Pamätám sa, že sa volala pani Böhmerová, pamätám sa, že sa mi zdala krásna a pamätám sa, že bola veľmi milá. Možno, že vďaka nej som nikdy nemal voči škole a priori negatívny postoj.
Moja najlepšia učiteľka počas celých ôsmich rokov základnej deväťročnej školy bola učiteľka telocviku, pani Kováčová. Nebol som veľmi športovo nadaný, no ona bola jednoducho skvelá. Učila nás všetkých bojovať a nevzdávať sa (neskôr som zistil, že to sama nemala v živote ľahké, takže bola dobre vytrénovaná). Fajčila ako továrenský komín (polotajne aj počas hodín telocviku na školskom ihrisku), v každom jednom z nás objavila neopakovateľný a úžasný talent (tak sa nám to zdalo) na nejaký šport. Spolužiak Kováč (učiteľkin menovec, nie príbuzný), ktorý sa práve vrátil z polepšovne napríklad tvrdil, že vie hádzať diskom, ja, ako zavalitý chlapec, ktorý chodil na klavír som sa stal ideálnym guliarom. Spolu sme tvorili školský vrhačský team na Horehronských hrách mládeže, ktoré sa konali na bystrickom štadióne a slúžili na vyhľadávanie talentov pre miestnu atletickú Duklu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.