Nechajme súťaž súťažou, porotcovia nech hodnotia vína a spoznávajú Slovensko, my obyčajní slovenskí smrteľníci máme oproti nim tú výhodu, že svoje slovenské vína môžeme spoznávať celý rok.

Jar, to romantické obdobie pučiacich stromov, zelenajúcej sa trávy, prebúdzajúcej sa prírody a sennej nádchy, máme šťastne za sebou. Tento rok trvala asi tak dva dni a po nich prišlo leto. Teda pálivé slnko, horúco aj v noci, prepotené tričká, intenzívny pitný režim. Ledva skončená zima sa dotkla jari a tá sa premenila na leto.

Keď som bola malá, moja mama ma nútila dojedať všetko jedlo. Veta, ktorá ma mala prinútiť, aby som všetko dojedla, znela: „Nenechaj ani lyžičku jedla, pamätaj si, na svete je veľa detí, ktoré nemajú čo jesť.“

Mierne zakrivené živé ploty, pasienky s pohodlne odpočívajúcimi kravami, rodinné dedinské hostince, s láskou opatrované kamenné domy, drevené okenice – neskutočne sa teším na svoje ďalšie potulky po francúzskom vidieku.

Pred ôsmimi rokmi som mal tridsaťosem. Sníval som o živote s Pampeliškou a lúčil som sa so snami o živote s matkou môjho syna Jakuba. Pampeliška má už bábo s niekým iným, môj malý Kuba má takmer sedemnásť, ja mám štyridsaťšesť, už rok mám ženu Ludmilu, ktorá je, podobne ako jej svätá predchodkyňa, už babička, a tak som ja v štyridsiatich šiestich dvojnásobný dedko.

Mám teóriu, že cestovateľský zážitok rovná sa realita deleno očakávania. Celý priemysel sa sústreďuje na to, aby vám spríjemnil realitu, ale je tu stále obrovský priestor pre odborné, nenútené znižovanie očakávaní.

Máloktorý moderný vynález má v sebe toľko mágie ako železnica. Či už je to historická jednokoľajka, vysokorýchlostný supervlak alebo modely vláčikov doma na koberci, vždy je v tom čosi magické. Dokonca ešte aj tie preplnené chodbičky vo vozňoch ŽSR majú svoje čaro.

Milí priatelia, tento stĺpček by som chcel venovať jednému vzácnemu človeku. Pochybujem, že ho niekto z vás pozná, hoci je skutočnou osobnosťou. Týmto človekom je môj spolužiak Juro zo základnej školy. Jeho dedo bol zverolekár, mal prvý v našom mestečku auto a učil ľudí hrať na mandolínu (tak hovoria pamätníci). Spolužiak Juro je jeden z mála ľudí, ktorý na svet hľadí srdcom. Keď sme boli siedmaci, šarvanci vyliahnutí z divých vajec, vymysleli sme si, že piataci na Jura hľadia krivým okom. Toľko sme ho huckali, až ich proti svojej vôli vyzval na súboj.

Takto silný filmový rok sme tu už skutočne dlho nemali, a tie najväčšie filmové popkultúrne vrcholy ešte len prídu. Pôvodne už mali mať po premiére, ale ony nie, lebo premiéry sa posunuli. O týždeň, o mesiac, o štvrť roka, pokračovanie 300 uvidíme až na jar budúceho roka a niečo sa v našich kinách nakoniec neobjaví vôbec.

Nahrávacia spoločnosť oznámila J. J. Calovi, že má hit, ktorého predaj by mal podporiť vystúpením v televízii. Americký pesničkár im obratom odkázal: „Načo by som mal hrať v televízii, keď mám hit?“