Nedeľné návštevy sú všade na svete iné, ale všelikde sa stáva, že hostí pri odchode niečím dobrým nabalia. Dobromyseľne vnútia koláče, rezne alebo hoci malý suvenír. A tak je to aj na Filipínach. Majiteľka drevenej chalúpky a ryžových polí okolo nej mi pri rozlúčke vložila do rúk živú sliepku. Mladučké biele kura. Milá starenka na osamotenej filipínskej farme sa nám tak chcela odvďačiť za návštevu – za to, že mala vo svojich osemdesiatich rokoch prvýkrát možnosť vidieť cudzincov. Povedala, že na nás nikdy nezabudne. Preto som pri chalúpke uprostred ryžových polí, paliem a lesa, ďaleko od civilizácie, dostala kura. Vraj aby som nám v dedine na večeru pripravila filipínske kuracie adobo.

Týždeň čo týždeň sa dá do .týždňa písať o témach, ktoré lomcujú slovenskou spoločnosťou alebo svetovým dianím. Alebo mnou samým. Aj v týchto dňoch by sa dalo niečo poznamenať o tom, že slepý pes komondor maďarského politika Baloga určite dobehne aj slovenského politika Jánoša. Ani rozoberanie témy antimobilov by nebolo na zahodenie. Lebo ak sú dnes novinkou a znamením odporu proti mainstreamu, tak zanedlho budú antimobilmi v ich najpravejšom význame slova, lebo všetci túžia byť in. Za zmienku by určite stálo aj rozhodnutie súdu o manželoch Hrotákovcoch, ktorí svojho času chodili na stretnutia do klubu bezdomovcov HĽA ČLOVEK v bratislavskom kláštore. Lenže si hovorím, že by to už konečne chcelo nejakú emocionálne odľahčenú tému, aby v tom pravidelne nezostával Pišta Vandal sám.

Spisovateľ Petr Placák vyhral po 22 rokoch súd s príslušníkmi štátnej bezpečnosti, ktorí ho v lese zbili. Prečo až po 22 rokoch?

Sťažnosti hráčov na kvalitu ľadu v bratislavskej hale sem tam pokračujú (hoci taký Havlát ľad pochválil). Ľudia, ktorí majú ľad na starosti, však robia všetko, čo sa dá. Trávia na štadióne takmer všetok čas, dávajú do toho celú svoju energiu, neustále niečo merajú a vylepšujú. Pritom nemajú zaplatené nijaké nadčasy, a ich plat je smiešny. Pes je niekde zakopaný, ale u ľadárov to nebude.

Keď sme sa s kolegom Andrejom Návojským z Človeka v ohrození pred pár dňami vracali z Afganistanu, všimli sme si pri (neexistujúcej) hranici s Rakúskom v Bergu zabudnutý bilbord – Svetová výstava psov na Slovensku. „Vraciame sa do krajiny, kde sa psy majú lepšie ako ľudia tam,“ vyhrklo z nás spontánne.

Bude to jedenásť rokov, čo žijem v Devínskej Novej Vsi. Krátko po tretích komunálnych voľbách, ktoré sa ma týkali, som sa konečne rozhodol spoznať mojich komunálnych politikov. 

Daniel Salontay po päťročnej prestávke práve tento týždeň vydáva spoločne so Shinou nový album Longitalu A to je všetko? Popritom komponuje hudbu do televízneho filmu True Štúr a pripravuje už koncertnú sezónu 2015/16 čiže komunikuje, vybavuje, pozerá sa do kalendára a prokrastinuje.

„Pes je jako člověk,“ píše Jiří Marek vo výbornej tridsaťročnej knižke Psí hvězda Sírius aneb láskyplné vyprávěnky o psech: „civilizace z něho učinila to, čím je.“

V aktuálnom vydaní .týždňa (25/2011) píšem o holorube nad gemerskou Rejdovou (Apokalypsa v zelenom). Holoruby nepovažujem len ja za mimoriadne závažný celoslovenský problém, ilustrujúci stav, v akom sa spoločnosť nachádza. Vyrúbané, vyťažené, zdevastované lesy sú zrkadlom komplexného morálneho rozkladu slovenskej spoločnosti.

Pred niekoľkými mesiacmi bol u nás na návšteve priateľ z Liptova, povolaním lesník. Bol akýsi iný ako zvyčajne, mĺkvy až depresívny. Keď sme sa pýtali, čo sa deje, tak len cez zuby precedil: Vy netušíte, čo sa v lesoch deje, ako sa tam rozkráda, nemáte ani predstavu... Viac sa mu na túto tému hovoriť nechcelo. Ale podľa depky, v ktorej sa nachádzal, sme tušili, že to nebude nejaká maličkosť.