Neexistuje človek, ktorému by sa vyťažený, zničený ne-les páčil. Nepáči sa nikomu, dokonca ani tým, ktorí ho vyrúbali, ani tým, ktorí sa pod jeho likvidáciu (často formálne) podpísali. Keby to bolo naopak, boli by oni medzi prvými, ktorí by sa na holoruby chodili rekreovať. V prachu, páľave, uprostred tej skazy, rozkladali by si deky, hrali sa s deťmi, vnúčatami, grilovali mníchovské klobásky. Ak sú, podľa nich, holoruby „normálne“ – tak nech na nich žijú, nech si tam kúpia pozemok, postavia víkendicu, apartmánový dom. Majú na to peniaze z dreva, na ktorom zarobili.
A potom, našťastie, sú medzi nami ľudia, duše čisté, srdcia úprimné, ľudia láskaví, ktorí nepodliehajú morálnej skaze, ale bojujú. Bojujú ako môžu, vedia, prepadajúci sa do priepastí beznádejí, pretože „ten istý les tam už nikdy nebude, nič sa nevráti do pôvodného stavu, o sto rokov tu už nebudem(e)“.
Holorub nad Rejdovou nie je mesačnou krajinou, ako zvykneme vravievať. Je jej najtemnejšou stranou. Prežil som na ňom hodiny, dlhé hodiny som sa ním potuloval, pozerajúc sa cez clony dažďov na niečo, čo mi trhalo srdce.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.