Je vôbec možné, aby štát fungoval s jediným ústavným sudcom v Košiciach? Ako má zareagovať parlament, aby k tomu nedošlo? Ako odblokovať situáciu, v ktorej prezident nechce vymenovať parlamentom zvolených kandidátov a parlament mu nových zvoliť nechce?

Prozaička a scenáristka Oľga Feldeková spomína na 17. november 1989 a vysvetľuje, čo pre ňu tento deň znamenal.

Jeden z najvzácnejších prachov na svete. Ľudia sa po ňom idú zblázniť. Miešajú ho do mlieka, posýpajú ním tie najvzácnejšie dezerty, dochucujú ním alkoholy a farbia cestá, ale najmä vyrábajú z neho najobľúbenejšiu cukrovinku na svete. Kakao.

Európske filmy si nemôžu dovoliť stometrovú cunami, desaťtisíce zombíkov ani hviezdnu pechotu. Chýbajú nám nielen hollywoodske rozpočty, ale aj – a verím, že najmä – zjednodušujúca veľkorysosť vyhlásiť: ja som najväčší. Z núdze sa musíme venovať tomu, čo zostalo: ľuďom. Niežeby to bolo málo. 

Téma by mohlo svádět k nejapným poznámkám, ale nedostatek žen zejména na čínském venkově je příznakem demografické krize způsobené politikou jednoho dítěte, zavedenou spolu s ekonomickými reformami v roce 1979.

Je pred pol siedmou ráno, rozvidnievať sa začne až o pár minút. Zatiaľ je všetko ukryté v tme, z ktorej vykukujú len tie najstrašidelnejšie veci. 

„Ako deti sú krásne, ale tie gény...“ Hovoria často ľudia o adoptovaných rómskych deťoch. 

Před stalinistickou dominantou Varšavy pustil z reproduktorů skladbu „Miluji svobodu“, rozhodil kolem sebe letáky protestující proti vládě, polil se hořlavinou a s výkřikem „Protestuji!“ se zapálil. Piotr S. zemřel deset dní poté. Předtím léta trpěl depresemi.

Andrej Bán oslovuje občanov Banskobystrického kraja.

Trestně stíhaný presumptivní premiér Andrej Babiš nechce, aby prezident Miloš Zeman (a nejspíš ani nikdo z jeho případných nástupců na Hradě) zastavil jeho obvinění. K tomu má hlava státu s konstrasignací premiéra, případně jím pověřeného ministra, právo.