Dnes mě pri rozjímaní napadlo, že ten nápad z bible, že Búh, nechá ukřižovat a dlouho trpět svého syna, aby ho pak vzkřísil, možná vznikl v mysli nějakého sadistického otce s omnipotentne narcistickou povahou. Takto vo svojom statuse na facebooku o veľkonočnom príbehu rozjímal detský psychiater Peter Pothe. Jeho rozpakom rozumiem. Ak taký inteligentný a citlivý človek vidí veľkonočný príbeh takto, ako je možné, že som tomu príbehu uveril a verím mu dodnes? Nie je to príbeh, ktorý odhaľuje iba ťažkú patológiu?

„Kráčaním premáhate pokušenie statickej viery, ktorá sa uspokojí s nejakým obradom alebo starou tradíciou, vychádzate zo svojho vnútra, nesiete v batohu svoje radosti a bolesti a robíte zo svojho života púť lásky k Bohu a k bratom a sestrám. Ďakujem za toto svedectvo! A prosím vás, zostaňte na ceste, stále! Nezastavte sa! Ešte chcem dodať jedno. Povedal som: „Nezastavte sa!“, lebo keď sa Cirkev zastaví, ochorie; keď sa biskupi zastavia, ochorie Cirkev; keď sa kňazi zastavia, ochorie Boží ľud.”

Egypt nie je iba nikde nekončiaca púšť sužovaná teplom sťahujúcim každé ľudské hrdlo na hranicu znesiteľnosti. Jeho priam magická história sa začala písať okolo roku 3500 pred naším letopočtom, čiže v čase, keď v ňom už štyristo rokov vládli králi a kráľovné, teda faraóni a faraónky.

Dnes bude reč o náboženstve v Tolkienovom svete. V tom mýtickom, fantastickom svete, ktorý mal byť únikom – ale do prostredia, cez ktoré sme si mali hlbšie uvedomiť svoje miesto v osobnom životnom príbehu. Mal v tomto mýtickom svete svoje prsty aj akýsi Boh?

„Modliť sa vďačne znamená mať na pamäti Boha vždy, všade a za každých okolností. Nech totiž robíte čokoľvek, mali by ste mať na pamäti Stvoriteľa všetkých vecí. Keď vidíš svetlo, nezabúdaj na toho, kto ti ho dal; keď vidíš nebo, zem, more a všetko, čo je v nich, obdivuj tieto veci a oslavuj ich Stvoriteľa; keď si obliekaš odev, uznaj, čí je to dar, a chváľ toho, kto ti vo svojej prozreteľnosti dal život. Jednoducho, ak sa všetko, čo robíte, stane pre vás príležitosťou na oslavu Boha, budete sa ustavične modliť. A takto sa bude vaša duša vždy radovať, ako to odporúča svätý Pavol.“

Najznámejší ekumenický kresťanský kazateľ na Slovensku Daniel Pastirčák hovorí otvorene o tom, ako v ňom láska k mladej pastierke nabúrala ateistický pohľad na svet, zažil skúsenosť s duševným ochorením, spoluzakladal politickú stranu a musel sa vyrovnať s pochybnosťami svojich detí pri viere v Boha. Nevyhneme sa ani súčasnej politickej kríze a predstavíme vám jeho poslednú knihu vydanú .týždňom Zaskočený večnosťou.

Dokumentarita Jaro Vojtek hovorí, že nemá problém so vstávaním do práce, lebo každé ráno sa teší, koho pri filmovaní stretne a aké dobrodružstvo prežije. Na Slovensku práve odpremiéroval dokumentárny film Cigáni idú do volieb, a teraz nakrúca hraný poviedkový film Deti.

Presne pred rokom sme s Tomášom Halíkom hovorili o premene kresťanstva z autoritatívneho na širšie a láskavejšie. Tento rok sme sa ho pýtali, či je Boh panovník alebo zraniteľný sluha, či je peklo mimo Boha a či nie je celý tento svet Božím telom.

Vianoce sú tradične čas, keď si po roku nastavujeme morálny kompas a upratujeme hodnotové priority. Zase raz oslavujeme krásu rodinných a priateľských vzťahov, pripomíname si altruizmus a nezištnosť. Utvrdzujeme sa v univerzálnosti hodnôt ako spolupatričnosť či ľudská dôstojnosť.

Vianoce nie sú prvý ani hlavný kresťanský sviatok. Tým je Veľká noc, pôvodne jediný sviatok ranej cirkvi. A presa to, že sa Vianoce stali jednou z ústredných súčastí kalendára „dejín spásy“, nie je náhoda.