Dostala sa mi do rúk zaujímavá konverzačná pomôcka, Americký Tlumač vydaný v Pittsburgu v roku 1887. Vyšiel ako „prämia ku Amerikansko Slovenskym Novinom“ a ako pomôcka „ku naučeňu še najpotrebnejšich, začatečnych znamoscoch z angľickej reči“ pre našincov, najmä východniarov, ktorí sa už dostali do Ameriky, ale nevedeli sa dorozumieť so svojimi budúcimi zamestnávateľmi.

Do sveta, o ktorom tu zvyknem písať, patrí aj Tomáš Janovic. Už nie je medzi nami, ale spomienka na toho vzácneho človeka je stále aktuálna.

Rozmýšľal som nad tým, koho by som mal ešte zaradiť do galérie veľkých muzikantských postáv z mojej histórie.

Tí, ktorí sa pohybujú po internete so snahou vypočuť si alebo nebodaj (lebo to už robí málokto) stiahnuť novú hudbu do počítača, určite poznajú portál Bandcamp. Je pre nás hudobníkov dosť dôležitý.

Dňa 9. októbra v klube Blue Note (Nové Mesto nad Váhom) spievala vynikajúca (pôvodne francúzska) speváčka Cyrille Aimée.

Podľa štatistiky navštívilo New Orleans Jazz and Heritage Festival 500-tisíc divákov. Zase som tam nebol, ale správy, ktoré sa šíria internetom a na stránkach časopisu OffBeat, sú nadšené.

Ľudský hlas je vlastne jednohlasý hudobný nástroj.

Trochu slovenskej jazzovej histórie nezaškodí. Nie je síce dostatočne národná, ako sa to dnes vyžaduje, ale pravdou je, že Slováci začali hrať a počúvať jazz presne vtedy, keď to bolo v móde v celej Európe. Aj my máme svoju jazzovú históriu.

Zdá sa, že september praje výtvarníkom. Aspoň v Bratislave. Za posledné dva týždne som zaregistroval nebývalé množstvo vernisáží. Na prvý pohľad sa zdá, že to nemá s hudbou nič spoločné, ale to je omyl.

Bratislavské jazzové dni, všeobecne zvané džezáky, sa v tomto roku dožívajú pol storočia. Keď je človek mladý, tak tie storočia nič neznamenajú. Pamätám sa z dejepisu, že mi to nič nehovorilo, keď sa spomínalo minulé storočie.