Písať a premýšľať o Päťdesiatich odtieňoch sivej je ako strieľať do kŕdľa kačíc brokovnicou. Ani mieriť netreba a nedá sa netrafiť. Fakt veľa predaných knižiek, fakt veľa ľudí v kine, špeciálne sady v sexshopoch, popkultúrny mainstream v svojej najprirodzenejšej podobe.

Fascinuje ma, akú tvorivosť vynaložila česká intelektuálna a umelecká elita, aby presvedčili obyčajný ľud, že Karel Schwarzenberg bude lepší prezident ako Miloš Zeman.

Dva týždne v Reykjavíku. Iceland Airwaves. Hudba. Vietor. Ľudia. Polárna žiara. Hamburgre. Island.

Máte pocit, že titulok zbytočne dramatizuje? Azda aj áno – ale skúste sa začítať do francúzskej a nemeckej tlače. Také peklo medzi Parížom a Berlínom tu už dávno nebolo. A k tomu na upokojenie adventný bonus o katolíkovi Thomasovi Gottschalkovi. Viac v mojom Nemeckom diári.

My Slováci sme v zmarovaní majstrami: po referende, ktoré v 90. rokoch kriminálnym spôsobom zmarila Mečiarova garnitúra, sme boli práve svedkami sčítania ľudu, ktoré bolo – hoci nekriminálnym spôsobom – takisto zmarené.

Madness, The Specials, Public Image Limited, Toy Dolls. Na tohtoročnom Szigete hralo nadpriemerne veľa starých pánov. A hrali výborne.

Uverejňujeme reakciu Marcely Ondekovej na recenziu Rada Baťa Bono, ruky preč od Afriky (uverejnenú v Trende 30. apríla) a na článok Martina Hanusa Prečo Západ zabíja Afriku (uverejnený v tejto rubrike 15. júna).

O ľudských právach v Číne a Homo Gašparovičovi, o zaspatej opozícii a čerstvej europoslankyni Kataríne Neveďalovej.

Nakoniec som neodolal a predsa tam v pondelok pôjdem. Hoci som nikdy nebol depešák a koncert Depeche Mode som už videl. Práve preto!