Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Niekoľko odtieňov banality

.juraj Malíček .časopis .lifestyle

Písať a premýšľať o Päťdesiatich odtieňoch sivej je ako strieľať do kŕdľa kačíc brokovnicou. Ani mieriť netreba a nedá sa netrafiť. Fakt veľa predaných knižiek, fakt veľa ľudí v kine, špeciálne sady v sexshopoch, popkultúrny mainstream v svojej najprirodzenejšej podobe.

Vďačná téma, ktorú si nenechá ujsť ani bulvár, ani zásadnejšia, analytickejšia žurnalistika snažiaca sa nazrieť za závoj zjavného. Ako je teda možné, že taký jednoduchý a taký roztopašný príbeh má toľko oddaných obdivovateliek? No, nijako. Lebo to, čoho sme v súvislosti s Päťdesiatimi odtieňmi sivej svedkami, je aktuálna variácia tisíckrát prevereného mechanizmu, v ktorom publicita budí záujem a ten budí publicitu a tá záujem a takto dokola, až kým to celkom nevyšumí.

.inštalatér Igor a nešťastné detstvo
Trocha pohoršenia, trocha zveličenia a najmä priveľa mravokárneho horekovania nad úbohou kvalitou filmu aj knihy a akože pokazeným vkusom najširších más: V tomto prípade sexuálne frustrovaných slečien a dám, ktoré nakúpili knižky a napratali sa do kina, akoby sa ani svetom už neprevalili prinajmenšom tri vlny feminizmu, všetky v zásade o tom, že libido nie je mužský vynález, akurát ženy, keď už sa dívajú, nepotrebujú vidieť sliznice. Teda môžu byť aj tie, ale nielen. Žiadne mužsko pornografické: „Som inštalatér Igor a prišiel som vám prefúknuť trubky. Takto sama doma a len v župane?“ Ale nech je tam aj „Mal som nešťastné detstvo a cítite sa v práci frustrovaná?“ Skrátka, aby tam bolo aj trocha nehy a citov, nech to má aj hlbší psychologický presah. Stále sex, ale s ľudským príbehom.
Emanuela, Posledné tango v Paríži, Sex, lži a video, Paprika, Základný inštinkt, Korida lásky, 9 a pol týždňa,  Crash, ten Cronenbergov film, nie Haggisov. Leto s Monikou, Sekretárka a keď už sme pri tom, tak aj Trierova Nymfomanka, nech, a k tomu Švédska trojka a Baby to chcú tiež, aby sme pokryli čo najširšie spektrum. Ak by sa tvorcovia filmu Päťdesiat odtieňov sivej rozhodli inšpirovať skutočnými či falošnými kontroverziami, spojenými s viac či menej explicitne zobrazovanou priznanou a vyzývavou ženskou sexualitou v kinematografii, nemali by ani ten najmenší problém. Rovnako autorka literárnej predlohy, pod pseudonymom píšuca E. L. Jamesová, už veľmi bohatá pani, ktorú iste netrápi literárna či nebodaj umelecká úroveň a hodnota jej knižiek. A aj o tom by sa dalo, a poriadne, polemicky, čože je tá úroveň a aké hodnoty máme na mysli, ale to je celkom vedľajšie.

.stratila sa erotika. Zostalo porno.
Aktuálna módnosť Päťdesiatich odtieňov sivej, robiaca z toho všetkého veľmi dobre predajné komodity, môže vypovedať o našej prítomnosti napríklad aj to, že kdesi na polceste medzi sexuálne revolučnými sedemdesiatymi rokmi minulého storočia a sexuálne kontrarevolučnou prítomnosťou sa z nášho slovníka, posudzujúceho zobrazovanú vzťahovú telesnosť, celkom vytratil pojem erotického.
Nie erotika sama, tá sa stala výkladnou skriňou módy a zbavená čara skrytého prestala byť sama sebou a stala sa hlavným prúdom. Stále na očiach, a preto neerotická. Bez tajomstva, ako tango nohavičky. V kinách niet erotických filmov, v televízii niet erotických šou, v kníhkupectvách niet erotickej literatúry, o mierne pikantných básničkách ani nevraviac a v hudobných videoklipoch, keď má dievča dvojdielne plavky, už sa nám zdá naobliekaná. Čo zostalo, je porno. Soft, alebo hard.
Erotického, skrátka, niet, zostala len túžba po ňom. Päťdesiat odtieňov sivej je erotickou fantáziou kohosi, kto nemá o skutočne praktizovanom BDSM ani potuchy, vyplnilo prázdne miesto. Toto je na tom fenoméne nádherné. Návrat erotického do mainstreamu. Ani hard porno, ani soft, ale erotické, presne označujúce to, čo sa tam deje, akurát sme zabudli, že sme na to mali slovo.

.ošarpaný štyridsiatnik v kine
Ošarpaný štyridsiatnik svojrázneho zjavu aj vzrastu, aj povahy, cítil som sa sám v kine ešte nepatričnejšie, ako na animákoch, čo som na ne bol chodieval, keď ešte dcéra bola malá, aby mi robila mimikry. Plno bolo. I vošiel som do kinosály a posadil sa, naľavo tety, napravo sopľane, čoby vnučky od tých tiet to mohli byť. Hore ženy a dámy, dole panie a slečny. Mužov nás tam bolo tak zo desať, prišli v páre, film vyberala ona. Tie tety som si všimol už vo foyeri, v kine neboli azda dvadsať rokov. Možno v Slovenke písali čosi alebo v Živote, štebotali ako zamlada, chichotali sa a prekážal im zvuk, príliš nahlas, páčili sa sedačky a pohoršovali ceny pukancov. A po filme že pôjdu na kávičku.
Ani neviem, či sa im páčilo, lebo, zadíval som sa, je to normálne dobrý film. Remeselne úplne v poriadku, akostná filmárčina, veľmi čisté, dekoratívne, priamočiare, náladové. Pohodlné, elegantné. Nie som cieľovka, preto si azda zreteľnejšie uvedomujem, ako kamera až naivne spája emočné pohnutia s detailmi tvárí, inde by ma to vyrušovalo, tu oceňujem čistú funkčnosť. Normálne sa bavím, dve hodiny ušli ako voda.
Asi by mi prekážalo, že je to vykradnutá Sekretárka (Secretary, 2002), ale to je už problém predlohy. Filmová adaptácia tu len pomáha, dobre, že som šiel. Keby sme nemali iné problémy, ako riešiť Päťdesiat odtieňov sivej, bolo by nám sveta žiť.  Takto tu máme ďalší celkom zbytočný hate.  
.autor je teoretik popkultúry.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite